utorok 16. júna 2015

Neill, Chloe: Some Girls Bite

Upírčina. Rozhodne však nie „ďalšia upírčina“...

V CZ vyšlo pod názvom Holky někdy koušou.
Merit viedla pomerne pokojný vysokoškolský život, dokým... Ju raz v noci nepokúsal upír. Klasika. Nanešťastie sa z Merit napil len trošku, dokým ho nevyrušil iný krvisaj. Nevypil z nej dostatočne veľa aby ju premenil, ani aby ju zabil. Merit začína pomaly a bolestne umierať. Upír-vyrušiteľ stojí pred nepríjemným rozhodnutím – má ukončiť jej utrpenie a zabiť človeka alebo ju má premeniť? Ako vodca z jedného z popredných upírskych domov si nemôže dovoliť ľudskú obeť zavraždenú upírom, nieto ešte na vlastnom území...

Merit prekoná premenu a ocitá sa medzi bývalými ľuďmi, ktorí boli vybraní z pomedzi veľkej skupiny uchádzačov o upírstvo. Ona si však svoj nový druh, iné bydlisko, kopec storočných spoludomovníkov a poddanskú pozíciu neprosila.

utorok 9. júna 2015

Ako moje sklony k perfekcionizmu sabotujú moje blogovanie

"Blogovanie ma strašne baví, nikdy som si nemyslela, že ma to natoľko pohltí, mám po Tatier nápadov na nové články, až teraz som si všimla koľko enormne veľa mám nasledovateľov - úplne že sánka dole."

ha.
ha.
ha.


"Čím viac recenzií napíšeš, tým lepšie budú. Vypíšeš sa, budeš ich rýchlejšie dávať dokopy."

Trololololo.

-

Keď čítam podobné vety na iných blogoch, prevraciam očami. A cítim sa ako dáky ufón, ktorý žije v úplne inej blogogalaxii.
Prečo?
Niekedy celkom zabudnem na to, že mám blog.
S nastavovaním vlastného dizajnu (lebo tie už spravené ma štvú, všakže) sa dokážem piplať 15 hodín v kuse a aj tak s ním nikdy nebudem spokojná.
Recenzia pre mňa predstavuje pôrod - odfotenie knihy, keď s fotkou nikdy nie som spokojná (je nudná / tmavá / o ničom), načrtnutie deja (keď sa snažím dej podať aspoň trochu logicky) a hlavne vlastné názory, ktoré sa tuším už začínajú opakovať (štýl písania / ako sa to čítalo v angličtine / logika v deji / blablabla).
Keď si po čase prečítam čo som po niekoľko hodinovom pôrode porodila, chytá ma zlosť z tej nekvality.
Nedokážem pravidelne pridávať články... 
Neprezentujem sa spolu s blogom, že "aha, mám blog, tu je link" - rodinka vie, že niečo píšem, s mamou niekedy konzultujem výsledný dizajn so slovami "povedz mi, čo ti na tom dizajne vadí". Kamaráti o blogu netušia. A ak áno, tak už na to aj zabudli.
Neznášam hejterov, ktorí píšu na blogoch komentáre (našťastie pre mňa je moja "výlevka" pre ne nezaujímavá), ak by sa tu dáky objavili, nezvládla by som to.
Nechem byť nazvaná blogerkou. Radšej čitateľkou, pisateľkou a fotografkou.

Viem, že tento článok pre vás nemá žiadny prínos. Mne však už pretiekol pohár s tými sladkými rečami o blogovaní - prečo to niektorí z vás tak často spomínate na svojich blogoch? Prečo nechávate váš blog, aby pohltil váš život, keď naň upriamite celú svoju pozornosť?

Áno, blogy máme, lebo sa chceme o niečo podeliť s inými, prezentovať svoju tvorbu, nájsť podobne zameraných ľudí, či aspoň trochu upriamiť na seba pozornosť.

Mať blog je drina. Niečo návykové.

Čo vám robí pri blogovaní problém? V čom sa neviete stotožniť s inými? Celkom by ma to zaujímalo... Aj váš názor s plusovými aj mínusovými pohľadmi na blogovanie (áno, tento článok je zaujatý v tom horšom zmysle). 

Veď viete, menej sladké stránky veci sa na blog predsa nepridávajú. 
Kto by chcel kaziť svoj vytvorený mikrosvet.

Ja som na tento svoj blog ešte nedozrela...