Výlevka

Lusina prvá skúsenosť s TPP (trvalý pracovný pomer, lol)?
- Lusu nechce pracovať.
Ten pocit, keď sa vrátite domov o ôsmej (ak máte poobedňajšiu smenu), celý deň ste na nohách, všetko vás bolí - jednoducho ste radi a potešíte sa hocijakému filmu v TV (tie somariny, ktoré som vďaka únave posledné tri týždne popozerala, och), lebo už temer nevnímate. Kniha sa čítať nedá. V polohe ležmo zaspávate a knihou do oka/čela/nosu je záležitosť vskutku nepríjemná.
Asi už viem, prečo toľko pracujúcich ľudí nečíta. Nie, žeby nechceli, jednoducho nemajú energiu.
Jedinou útechou mi je vedomie, že na školu, ktorú som chcela ísť ma prijali - talentovky boli v januári, výsledok som sa dozvedela až tento týždeň. Človeka už nemôžu viac šponovať, že?
_____
Rozmýšľam nad písaním vlastnej novely. Niesla by názov "Luciina tragikomédia". Bohužiaľ, išlo by o pravdivé vykreslenie - a preto to bohužiaľ - lebo by to pôsobilo veľmi nereálne. Všimli ste si, že práve príbehy, ktoré sú založené na skutočných udalostiach sú tie najneuveriteľnejšie?
_____
Cez týždeň (v tom očistci zvanom práca, kde sa mi míňa moja celoživotná zásoba "tvár a správaj sa milo k iným", vďaka čomu asi už dokonca života budem po všetkých len štekať) ku mne prišla postaršia pani.
Pani: "Slečna, nechceli by ste si dať vyveštiť budúcnosť?"
Cvičená opica, ktorá musí všetkých zdraviť a usmievať sa, čiže ja: "Ehm, nie."
Pani: "Dozvedeli by ste zaujímavé veci."
A pani na mňa pozrela akoby na mňa mal padnúť balkón. Poteší. Ale ozaj sa udiala veľká vec - neviem či v ten deň alebo nasledujúci som sa dozvedela, že ma prijali na školu (jupí jupí jupí).
Ľudia vedia byť zvláštny.
_____
Ak sa zamýšľate nad pointou tohto článku, verte, že článok ozaj žiadny prínos pre tento blog nemá. Jednoducho som sa chcela vypísať (keďže mám vďaka práci sociálny život na veľkej nule, už idem aj do mínusu).
Ak si myslíte, že odísť zo školy je fajn, tak verte mi, že nie je. Istým spôsobom ľutujem ľudí, ktorí po strednej nepokračujú v štúdiu. Keby že si mám predstaviť, že moja aktuálna "hraná" realita (keďže budem znova študovať) by bola realita s veľkým R, asi by som sa pozvracala. Netuším, ako toľko ľudí na Slovensku môže pracovať v tomto stereotype - pracovať od nevidím do nevidím, domov sa ísť len vyspať a na výplatnej páske uvidieť minimum peňazí, ktoré stačia akurát na pokrytie výdavkov a malý zvyšok na horšie časy.
_____
-------
Priznám sa, že sa už odkláňam od myšlienky, že by bol tento blog čisto o knihách. Mám totiž pocit, že som blog zakladala vo chvíľach, keď knižné blogy len začínali a vďaka tomu som skĺzla do istého stereotypu - recenzia, článok o knihách, recenzia, nejaký nepodstatný článok ako tento, recenzia... Už dlhšie považujem svoj blog za čitateľský, nie knižný. Ja nemám potrebu knihy vlastniť (ok, niektoré hej, ale knihy si v 70% kupujem až po ich prečítaní ;D), ale čítať ich.
A čo by sa teda zmenilo?
Recenzie a články o knihách by samozrejme zostali. Konečne by som sa zamerala aj na slovo voyage, ktoré je v názve tohto blogu. Sem-tam pribudnú články s fotkami (vedeli ste, že fotografovanie spolu s čítaním patrí k mojím koníčkom, ktorým sa najviac venujem?). A písala by som o výstavách. Milujem umenie, chodím na výstavy a rada by som k nim niečo aj povedala (a možno vás to aj zaujme a navnadí).
Priznám sa, že ma stereotyp (vážne som to slovo použila už 3x v jednom článku?!) knižných blogov začína trochu nudiť. Prečo nespojiť písanie o knihách so svojím vlastným životným štýlom? Je to veľký paradox, keďže v minulosti som mala blog, ktorý nemal čisto jedno zameranie a vtedy ma to štvalo.
Ak ste sa dostali až sem, gratulujem. Tento článok je totálna výlevka. Presne ako tá čierna voda, ktorú splachujem v práci do záchoda, keď mám rannú zmenu a treba umyť podlahu...