Verne, Jules: Cesta do stredu Zeme

Kto by už len nepoznal jednu z najznámejších kníh priekopníka science-fiction, Julesa Vernea?

Príbeh zachytáva cestu streleného (Axelove slová) profesora mineralógie Otta Lidenbrocka, jeho osiroteného synovca Axela, ktorý nemá na výber – musí sa tejto dobrodružnej cesty zúčastniť, a ich spoľahlivého horského sprievodcu Hansa.

Celé „nešťastie“ začína objavením starého islandského knižného dokumentu, v ktorom profesor nájde zašifrovaný odkaz od jedného z najväčších vedcov z minulosti. 

Bláznivý profesor, ktorý trpí zaujímavou rečovou vadou (počas prednášok sa mu vždy jazyk aspoň raz zapletie na komplikovanom odbornom slovíčku) je tak ponorený do odkódovania, takže si ani nevšimne, že celú domácnosť v dome vymkol. Ako pán domu, ktorý je známy svojou výbušnou povahou, sa mu každý bojí prihovoriť. Axelovi teda nezostáva nič iné, len svojmu strelenému strýkovi povedať obsah listu, ktorý náhodou odšifroval. Je mu jasné, že si podpisuje rozsudok smrti, lebo jeho strýko si nedá ujsť šancu, ktorá mu stará listina dáva...

~

Pamätám, si, že kedysi dávno som videla na Hallmarku Cestu do stredu Zeme – na detaily sa už príliš nepamätám, viem len, že putujúca skupinka bola väčšia a hlavným bodom príbehu bolo to, čo sa v strede Zeme nachádzalo.

Kniha (ako to už názov oznamuje) je hlavne o cestovaní – cestovaní strýka a synovca, dvoch nadšených geológov, ktorí prechádzajú vrstvami dôb a pred ktorými zrakmi ožívajú zlé aj dobré vedecké domnienky. 

Jules Verne mal dej istotne dobre naplánovaný – vychádzal z vtedajších najnovších vedeckých objavov. Vedeckú hranicu však posunul ďalej svojimi domnienkami ako čo mohlo byť/ako sa čo mohlo stať, ktoré plynulo vsunul do deja. Niektoré jeho úvahy boli celkom logické, nad niektorými my už môžeme pokrútiť hlavou a povedať si: „Nie, nie, to je predsa takto.“

Kniha je písaná z Axelovho pohľadu, z pohľadu prestrašeného mladíka, ktorý verí najnovším poznatkom a nechce si pripustiť, že nemusia byť vždy pravdivé (len ak ich už naozaj vidí na vlastné oči) a vôbec nechce nasledovať svojho streleného strýka.

Kapitoly sú krátke, tak isto ako kniha, ale s Axelom ako rozprávačom budete veľmi spokojný. Autor píše knihu sviežim a vtipným štýlom, ktorý sa skvelo číta. 

Už viete, čo môžete budúce letné prázdniny čítať – ak ste presne ako ja Julesa Vernea v detstve nečítali (akosi u mňa viedli Traja pátrači). Jules Verne cez prázdniny nesklame.