Prechádzať sa jesenným Parížom (lebo Paríž je on) a počúvať Nilsa Frahma. Ísť na pohár vína namiesto na kávu, zapáliť si predposlednú cigaretu, cítiť chlad na hrudi, mať začervenané líca a končeky uší, ruky si ukrývať pred chladom do vreciek kabátu. Rúž je znova otlačený na šále.
Nepočúvať už nič okrem šumu naokolo, všímať si detaily vytvárajúce celok, prijímať atmosféru diania, myslieť na všetko a zároveň na nič.
Chodiť, skôr večer ako ráno, chodiť a nežiť, pozorovať žitie naokolo, mesto sa prebúdza, mesto spí.
Zabudnúť na Paríž, dúfať aspoň vo Viedeň, v iné scenérie a v iné životy ľudí plynúcich naokolo. Vlastné myšlienky odplávajú, nahradia ich myšlienky iných.
/ z denníka
// socha - Auguste Rodin, The Martyr, Praha
v kazdom pripade na mna tato melancholia pôsobi prijemne :)
OdpovedaťOdstrániťniekedy nezaskodi trochu nezit a nechat to na inych... mam rada jesen, skoru tmu, aj pocity, ktore to prinasa.
Milujem jeseň a jej melanchóliu :)
OdstrániťNils Frahm je geniální, už se nemůžu dočkat, co skvostného zase s Arnaldsem splodili.
OdpovedaťOdstrániťTakovéhle poetické myšlenky vytržené z kontextu mám moc ráda, vůbec bych si nestěžovala, kdyby se tu objevovaly častěji (;
:)
Odstrániť