žijem (a tu to vedne)

- prekvapivo, keďže som sa už 4 mesiace neozvala.
Ozaj sa mi nechce písať články tohto typu, ale 4 mesiace... Ouch.

Semester skončil. A ja vážne obdivujem ľudí, ktorí dokážu písať články napriek tomu, že chodia do školy alebo práce. Klobúk dole vážení.

Tak ako vždy, keď sa niečomu dlho nevenujete a následne sa k tomu vrátite, začnete na vec pozerať z inej perspektívy. A tak je to aj s týmto blogom.
Vznikol ako môj osobný čitateľský denník, následne sa začal tváriť ako niečo iné ako bol a skončil pri stereotype knižnej blogosféry.
Keď si spätne pozerám články, prídu mi priveľmi ťažkopádne. Veľa času stráveného s fotkami, s formuláciou textov, príliš veľa nepotrebných viet.
Chce to zmenu a tá príde - neviem či premenujem tento blog, alebo vytvorím nový a s iným prístupom. Na jednej strane nechcem stratiť svoju článkovú históriu, na strane druhej ma ťaží a vracia do stereotypu. Predsa len, keď som si predstavím nový blog s čistým štítom, som nadšená, ale zrazu, práve v tom okamihu kliknem na tento a je mi z jeho osudu smutno.
Možno začnem písať nový a po čase sa obzriem späť, či to malo prínos. Možno ich po čase spojím do jedného. Možno po čase zistím, že blogovanie už nie je moje hobby. Uvidím.
A klamem.
Ten druhý blog je už založený a ja práve uvažujem nad prvým článkom. Takže ak ho po grafickej a obsahovej (aby ste si mali niečo aj prečítať) doriešim, nejako vám už dám vedieť.

Zvedlo to tu.

A možno je toto len taký tichý výkrik - zrazu mám veľa voľného času  (15 dňové prázdniny), kamaráti ešte skúškujú a ja mám práve náladu na výlety a návštevu galérií, ale oni (bod 2) práve nemôžu a ja sa týmto zabávam. Ktovie. Ja len tuším.