O mesiac o rok

"Sedeli na lavičke, neprestajne pršalo a obaja boli na smrť unavení. Povedala mu, že ho nemiluje, on jej povedal, že na tom nezáleží a úbohosť ich viet im tisla slzy do očí. Bolo to na jednej z oných lavičiek na námestí Svornosti, odkiaľ bol voľný výhľad na prúd áut. A svetlá mesta sa tu stávajú neľútostné ako spomienky na detstvo. Držali sa za ruky a on nakláňal k jej tvári, kropenej dažďom, svoju tvár poznačenú utrpením. A vášnivo sa bozkávali, pretože boli dva príklady skazeného života a bolo im to jedno. A zvlhnutá cigareta, ktorú sa Bernard márne snažil zapáliť, bola obrazom ich života. Pretože nikdy nevedeli byť naozaj šťastní, a teraz to už vedeli. A vytušili tiež, že na tom nezáleží. Ani trošku." s. 81-82

O mesiac o rok
Francoise Sagan
Slovenský spisovateľ, 1964
preložil Jozef Oravec
orig. Dans un mois, dans un an v René Julliard, Paris, 1958

/sentimentálne a patetické, viem

žijem (a tu to vedne)

- prekvapivo, keďže som sa už 4 mesiace neozvala.
Ozaj sa mi nechce písať články tohto typu, ale 4 mesiace... Ouch.

Semester skončil. A ja vážne obdivujem ľudí, ktorí dokážu písať články napriek tomu, že chodia do školy alebo práce. Klobúk dole vážení.

Tak ako vždy, keď sa niečomu dlho nevenujete a následne sa k tomu vrátite, začnete na vec pozerať z inej perspektívy. A tak je to aj s týmto blogom.
Vznikol ako môj osobný čitateľský denník, následne sa začal tváriť ako niečo iné ako bol a skončil pri stereotype knižnej blogosféry.
Keď si spätne pozerám články, prídu mi priveľmi ťažkopádne. Veľa času stráveného s fotkami, s formuláciou textov, príliš veľa nepotrebných viet.
Chce to zmenu a tá príde - neviem či premenujem tento blog, alebo vytvorím nový a s iným prístupom. Na jednej strane nechcem stratiť svoju článkovú históriu, na strane druhej ma ťaží a vracia do stereotypu. Predsa len, keď som si predstavím nový blog s čistým štítom, som nadšená, ale zrazu, práve v tom okamihu kliknem na tento a je mi z jeho osudu smutno.
Možno začnem písať nový a po čase sa obzriem späť, či to malo prínos. Možno ich po čase spojím do jedného. Možno po čase zistím, že blogovanie už nie je moje hobby. Uvidím.
A klamem.
Ten druhý blog je už založený a ja práve uvažujem nad prvým článkom. Takže ak ho po grafickej a obsahovej (aby ste si mali niečo aj prečítať) doriešim, nejako vám už dám vedieť.

Zvedlo to tu.

A možno je toto len taký tichý výkrik - zrazu mám veľa voľného času  (15 dňové prázdniny), kamaráti ešte skúškujú a ja mám práve náladu na výlety a návštevu galérií, ale oni (bod 2) práve nemôžu a ja sa týmto zabávam. Ktovie. Ja len tuším.

LaFevers, Robin: Grave Mercy

His Fair Assassin je jedna z tých knižných sérií, ktoré sa k nám (za doby temna voči fantasy) nedostali, pričom v anglicky čítajúcom svete sú známe.

I stare at him coldly. "I do not care for needlework." I pause.  

"Unless it involves the base of the skull.” 

Dej sa odohráva v Brittany (inšpirované Britániou), koncom 14.storočia. Krajina je po vojne s Francúzskom oslabená, šľachta sa rozdeľuje v boji o moc na dve skupiny a na trón má zasadnúť vojvodkyňa, ktorá je ešte len dieťa.

V dobe temna má ľudský život menšiu hodnotu než zlatá minca a preto Ismae neprekvapí, keď ju otec predá za 3 zlatky hlúpemu farmárovi. Nie je totiž jeho dcérou, ale dcérou sv. Mortaina, jedného z 9 božstiev, ktoré sa zvyknú z času na čas poprechádzať po reálnom svete a okrem ich svätských úloh aj splodiť potomkov so smrteľníkmi.

Zhodou náhod je Ismae uštrená od potupnej budúcnosti a dostáva sa do rádu sv. Mortaina, ktorý vedú jeho dcéry. Ide o mníšky-asasínky, ktoré sa v kláštore učia smrteľným umeniam, aby neskôr mohli vykonávať Jeho vôľu.

Po rokoch výcviku a vzdelania Ismae vyšlú na kráľovský dvor – odhaliť sprisahancov voči vojvodkyni, ochranovať vojvodkyňu a popritom spĺňať úlohy rádu a Jeho nie sú vo svete prepletenom intrigami veľmi jednoduché.

“So.... You are well equipped for our service.' 

'Which is?' 

'We kill people.”