Sagan, Francoise: O mesiac o rok

 "Bol to mladý muž, stvorený pre šťastie alebo pre nešťastie; priemernosť by ho bola zničila." str. 43  

"Hoci bol veľmi naivný, vždy cítil, že milujúcim bol on, a ona iba predmetom lásky. Z toho čerpal trpké uspokojenie, ktoré sa bál vysloviť: "Nikdy mi nebude môcť povedať, že ma už neľúbi." str. 76

Saganová je pojem.

Autorka, ktorej priemer hodnotenia jej kníh sa rovnajú čistému priemeru. Novely, zväčša v rozpätí 100-120 strán, ktoré nečitatelia zbožňujú, a čitateľov neurazia. Nevytvára v nich komplikované deje, skôr pôsobí ako autor-pozorovateľ, ktorý zaznamená okamihy svojich postáv. Opíše ich priamo, až ich človek nemôže mať vyslovene rád. 

Vždy mi pripomenie, že ľudské charaktery nie sú čiernobiele, že taká ani sama nie som, ale že len vo svojom prípade väčšinu času prehliadam tú čerň. A v prípade iných ju buď naschvál z nevysvetliteľných aj vysvetliteľných citových príčin prehliadam a nepomenúvam, alebo v u mne nemilých osôb ešte viac vyčierňujem.

O mesiac o rok má 99 strán a zachytáva vzťahy medzi priateľmi, milencami a manželmi – navzájom. O tom, že niektoré manželstvá sú povrchné, len na papieri. Ako sa človek so záväzkom riadi pudovo k inej osobe, slepo ju zbožňujúc, pričom to nie je správne – lebo podľa našej spoločnosti je už do smrti zaviazaný s inou a preto budú trpieť všetci, protagonisti nového vzťahu, ktorý sa snažia vyslobodiť, ale aj ich bývalí partneri, lebo vyslobodenie nie je možné a láska je vlastne veľmi krutý cit, lebo nie je istá ani nemenná a má veľa ovplyvňujúcich faktorov.

Novela tieto vyvíjajúce a rozpadajúce sa vzťahy sleduje po dobu 13 mesiacov a na konci nás čaká zhrnutie, keď sa znova všetci stretnú – zmenilo sa niečo? A čo je viac – morálne hodnoty, šťastie, pokoj alebo láska pre ľudí tvoriacich túto skupinu, vzorku našej spoločnosti.

Neviem sa rozhodnúť, či Saganovej knihy majú hĺbku. Možno ich hĺbka spočíva vo vykreslení priamosti ako takej, ale aj priamo opísanej plytkosti. Skúste si ju prečítať bez očakávaní (och, ako ju len väčšina Francúzov zbožňuje). Nebudete s ňou úplne spokojný, ale sú to tie knihy, ktoré prežijú, lebo do nich autor dal niečo zo seba a vytvoril unikátny pohľad na svet/atmosféru.

O mesiac o rok

Francoise Sagan

Slovenský spisovateľ, 1964

preložil Jozef Oravec

orig. Dans un mois, dans un an v René Julliard, Paris, 1958

O mesiac o rok

"Sedeli na lavičke, neprestajne pršalo a obaja boli na smrť unavení. Povedala mu, že ho nemiluje, on jej povedal, že na tom nezáleží a úbohosť ich viet im tisla slzy do očí. Bolo to na jednej z oných lavičiek na námestí Svornosti, odkiaľ bol voľný výhľad na prúd áut. A svetlá mesta sa tu stávajú neľútostné ako spomienky na detstvo. Držali sa za ruky a on nakláňal k jej tvári, kropenej dažďom, svoju tvár poznačenú utrpením. A vášnivo sa bozkávali, pretože boli dva príklady skazeného života a bolo im to jedno. A zvlhnutá cigareta, ktorú sa Bernard márne snažil zapáliť, bola obrazom ich života. Pretože nikdy nevedeli byť naozaj šťastní, a teraz to už vedeli. A vytušili tiež, že na tom nezáleží. Ani trošku." s. 81-82

O mesiac o rok
Francoise Sagan
Slovenský spisovateľ, 1964
preložil Jozef Oravec
orig. Dans un mois, dans un an v René Julliard, Paris, 1958

/sentimentálne a patetické, viem

žijem (a tu to vedne)

- prekvapivo, keďže som sa už 4 mesiace neozvala.
Ozaj sa mi nechce písať články tohto typu, ale 4 mesiace... Ouch.

Semester skončil. A ja vážne obdivujem ľudí, ktorí dokážu písať články napriek tomu, že chodia do školy alebo práce. Klobúk dole vážení.

Tak ako vždy, keď sa niečomu dlho nevenujete a následne sa k tomu vrátite, začnete na vec pozerať z inej perspektívy. A tak je to aj s týmto blogom.
Vznikol ako môj osobný čitateľský denník, následne sa začal tváriť ako niečo iné ako bol a skončil pri stereotype knižnej blogosféry.
Keď si spätne pozerám články, prídu mi priveľmi ťažkopádne. Veľa času stráveného s fotkami, s formuláciou textov, príliš veľa nepotrebných viet.
Chce to zmenu a tá príde - neviem či premenujem tento blog, alebo vytvorím nový a s iným prístupom. Na jednej strane nechcem stratiť svoju článkovú históriu, na strane druhej ma ťaží a vracia do stereotypu. Predsa len, keď som si predstavím nový blog s čistým štítom, som nadšená, ale zrazu, práve v tom okamihu kliknem na tento a je mi z jeho osudu smutno.
Možno začnem písať nový a po čase sa obzriem späť, či to malo prínos. Možno ich po čase spojím do jedného. Možno po čase zistím, že blogovanie už nie je moje hobby. Uvidím.
A klamem.
Ten druhý blog je už založený a ja práve uvažujem nad prvým článkom. Takže ak ho po grafickej a obsahovej (aby ste si mali niečo aj prečítať) doriešim, nejako vám už dám vedieť.

Zvedlo to tu.

A možno je toto len taký tichý výkrik - zrazu mám veľa voľného času  (15 dňové prázdniny), kamaráti ešte skúškujú a ja mám práve náladu na výlety a návštevu galérií, ale oni (bod 2) práve nemôžu a ja sa týmto zabávam. Ktovie. Ja len tuším.