Večierok 19. storočia

Prvý článok - snáď po sto rokoch - na tomto blogu a dokonca je to tu po prvý krát poviedka c:

Takto to dopadne, keď píšete poviedku, ktorú vám zadali v siedmych slovách - knižnica, dáždnik, čaj, klebety, okolnosti, šál - zadajú a vy ste práve dočítali knihu od Woodyho Allena (kto čítal Side Effects, vie ;).

Slová zadavála Klaudia :)

***
„Čo vieme o slečne Allenovej, Watson?“ spýtal sa Sherlock, križujúc izbu z jedného rohu do druhého.

„Ľudia o nej hovoria, že je podivín.“

„Och, podivín! Konečne niečo zaujímavé. Watson, podajte mi šál!“

~

Wilkie Allenová bola pozoruhodná osoba. Pravidelne meškávala – presne ako teraz – ale všetci to akceptovali. Momentálne jej dokonca nerobilo problém meškať na vlastnú oslavu. Stoj čo stoj chcela byť módna a na oslavu prísť s povšimnuteľným  oneskorením, ktoré má zaujať. Vôbec jej pri tom neprekážalo, že je hostiteľkou!
Ako väčšinu z jej nápadov, ani tento neľutovala – hoci sa hodinu premávala v daždi a len polovicu jej účesu zachraňovala interesantne omotaná štóla. Po hodinovej prechádzke už konečne usúdila, že je správny čas – nechcela prísť ani o minútu neskôr, nedajbože by sa o nej začali šíriť klebety, nemala v úmysle byť spoločnosťou označená za zlú hostiteľku.

Nakoniec však bola rada, že si nikto nevšimol jej príchod do vlastného domu, predsa len takto premočená sa im nemohla ukázať na oči. Hneď ako sa prezliekla, musela ísť zhodnotiť situáciu na svojom večierku. Ako ju len prekvapilo, čo videla!

„Pán Darcy, som prekvapená, že vás tu vidím, vás tiež, pani Karenina,“ usmiala sa na nich. Prekvapivé, že práve títo dvaja sa dali do reči.

„S pánom Darcym sa práve hádame o postavení manželky. Nemohli by ste nás rozsúdiť?“ spýtala sa s iskierkami v očiach Karenina.

„Och drahá moja, mňa sa nepýtajte – veď pozrite sa na mňa, stará dievka zo mňa je – ale viem o niekom, kto by vás vedel rozsúdiť. Nuže slečna Bennetová, poďte bližšie, veď vari dobre vidím, že máte ich už máte dávno rozsúdených,“ povedala a presunula sa k nasledujúcej dvojici.

„Gróf Monte Christo, doktor Jekyll, ako rada vás vidím! Pán Jekyll, vedeli ste, že tuná pán gróf má záľubu v prevlekoch?“

„Na čo tým narážate, slečna?“

„Na nič, na nič, pán Jekyll. Len by vás to mohlo zaujímať, že gróf sa vie tak dobre zamaskovať a skryť svoje rysy, že som ho naposledy, keď sa mi na trhu prihovoril ako trhan vôbec nespoznala!“

„Nevideli ste náhodou pána Graya?“ vecne sa spýtal Jekyll.

Wilkie Allenová využila túto otázku na rýchly odchod od nevrlej dvojice: „Nie nevidela, ale idem sa po ňom pozrieť. Naposledy sa ma pýtal na jednu knihu, ktorú zhodou okolností mám, takže sa možno práve nachádza v knižnici.“

Wilkie sa vytratila z izby, ani nepočkala na Jekyllovu reakciu. Po ceste do knižnice sa ešte zastavila v prijímacom salóniku, v ktorom opustene sedela strhaná postava.

„Pán Goriot! Je vašou povinnosťou sa dnes zabávať!“ oborila sa na Goriota.

„Viete... Neviem, či  je dobrý nápad, aby som tu zostal. Predsa len, všimol som si pána Scroogea a nechcem sa s ním dostať do konfliktu a pokaziť tým večierok,“ povedal, žmoliac v rukách starý klobúk.

„O pána Scroogea sa nestrachujte, s pánom Faustom už chvíľu búrlivo diskutujú. Na, ponúknite sa koláčikmi a čajom, zdá sa mi, že ste v poslednej dobre príliš schudol.“

„To viete, starosti...“ začal, ale prerušil ho zvonček.

„Boli by ste taký dobrý a otvorili?“ spýtala sa ho Wilkie. „Zrejme to bude dáma s kaméliami. Chúďa dievča, každý peniaz jej príde vhod. Dajte jej prosím tieto peniaze,“ strčila do ruky unavenému Goriotovi peniaze a znova odišla smerom ku knižnici. Všimla si však, že stále chudobnejší Goriot priložil to málo zo svojho mála.

Hneď ako sa približovala ku knižnici, začula hlasy. Nie jeden, ale hneď dva – mužský a ženský. Nakukla do knižnice a koho to nevidí sedieť tak blízko vedľa pána Graya? Pani Bovaryovú! A ako len blízko tí dvaja sedia...

Lenže Wilkie Allenová bola dobrá duša, o pár krokov sa vrátila a znova sa priblížila ku knižnici, tentoraz s doslova duniacimi krokmi. Keď do nej vošla, uvidela sedieť pána Graya na jednej strane knižnice, pani Bovaryovú na druhej.

„Pán Gray, pani Bovaryová – pekný večer prajem! Nuž Dorian, našli ste knihu, ktorú ste hľadali?“

„Áno, našiel!“ na znak pravovernosti jej ukázal obálku knihy, ktorú držal v ruke – Premena od Kafku – áno, bola to ona.

„Úprimne vám musím povedať, že tá kniha do nášho storočia nezapadá. Žeby autor videl do búducnosti?“

„Ktovie, je to však veľmi zaujímavé dielo, slečna Allenová!“

„A vy pani Bovaryová, našli ste knihu, ktorú ste hľadali?“ podozrivo zdvihla obočie.

„Och nie. Ja som sa tu len mala stretnúť s pánom Durayom. Nevideli ste ho?“

„Nie madam, ale vás pán Gray hľadá pán Jekyll.“

„Prosím vás – neprezraďte mu, kde som, nemôžem sa s ním stretnúť,“ rýchlo vyhŕkol. „Ale náhodou pána Fausta ste nevideli?“

„Živo diskutuje s pánom Scroogeom, nanešťastie v blízkosti pána Jekylla,“ povedala pokojne. „Mám ho sem zavolať?“

Dorian nenápadne pozrel na pani Bovaryovú, Wilkie Allenovej to neuniklo.

„Netreba. To... počká,“ znovu pozrel na Bovaryovú.

„ja sa teda vrátim k pánovi Goriotovi. Ak stretnem pána Duraya, pošlem ho za vami, pani Bovaryová. Prajem pekný večer,“  a odišla z knižnice.

~

„Sherlock, ona je blázon!“ povedal Watson po tom, čo videl – ženu, rozprávajúcu sa s imaginárnymi knižnými postavami.

„Watson, toto mení celé okolnosti prípadu. Máme tu geniálneho blázna so zameraním na 19. storočie!“