Dostojevskij, Fiodor Michajlovič: Netočka Nezvanovová

Hneď na začiatku upozorňujem, že recenzia môže textovo vyznieť inak, ako väčšina mojich recenzií - vychádzam totiž zo svojho čitateľského denníka a doňho sa píše trochu inak. ;)

Príbeh sa začína opisom života Netočkinho otca Jefimova. Dôvod, prečo Netočka začína svoj príbeh príbehom Jefimova je jednoduchý - chce, aby čitateľ pochopil kto Jefimov je a nedal sa ním oklamať tak, ako väčšina hlavných postáv.

Jefimov je hudobník, nanešťastie nie tak slávny a talentovaný, ako si sám o sebe myslí. Neustále sa ponosuje na svoj život, na to, ako mu nikto nedáva priestor na zažiarenie jeho virtuozity, doslova všetkých v okolí obviňuje za svoj neúspech a nechce si priznať pravdu - že je alkoholik, parazit, lenivec a že si o sebe príliš namýšľa.

Nanešťastie pre Netočku sa Jefimov ožení s jej matkou/vdovou, ktorá je do Jefimova naozaj zamilovaná (Jefimov si ju zobral len kvôli jej majetku, ktorý vcelku rýchlo rozhajdákal). Netočka vidí, že Jefimov trpí, keďže je však mladá, netuší, že Jefimov si svoje utrpenie vytvára sám. Podporovanie a povzbudzovanie Jefimova sa začne prejavovať ochladením citu medzi ňou a matkou a vyústi až do toho, že sa Netočka začne vlastnej matky báť. Nielenže sa jej bojí, ale vďaka Jefimovým rozprávaniam dôjde aj k názoru, že práve jej vlastná matka bráni jej a Jefimovmu šťastiu...

Netočkina matka je jediný pracujúci človek v ich chudobnej domácnosti a navyše je aj chorá a strhaná. Netočka aj Jefimov cítia, že za chvíľu zomrie a keď sa tak aj stane, z domu odídu. Jefimov si po niekoľkých rokoch uvedomí, že utekal pred pravdou, čo ho stojí život. Nanešťastie pre Netočku, ktorej city sú zranené a v priebehu jedného dňa prichádza ako o matku, tak aj o otčima. 

Netočky sa vzápätí ujme knieža Ch. a začína sa druhá z troch etáp Netočky v jej príbehu.

"Niekoľko mamičkiných slov mi to osvietilo, keď som sa s údivom dozvedela, že môj otec je umelec (toto slovo som si zapamätala), že je človek nadaný; v mojich predstavách hneď vznikol pojem, že umelec je akýsi neobyčajný človek, celkom iný ako ostatní ľudia." str. 42

"Baží po sláve. A keď sa takáto vec stane umelcovi hlavnou a jedinou hybnou silou,prestáva byť umelec umelcom, lebo stratí hlavný inštinkt v umení - lásku k umeniu - jedine preto, že je to umenie, a nie dačo iné, nie sláva." str. 65

"Sú chvíle, keď vo vedomí prežijeme oveľa viac ako za celé roky." str. 72  

~

Prekvapilo ma, ako dobre sa Netočka Nezvanovová čítala - vôbec som to nečakala, myslela som si, že dielo od ruského klasika sa bude čítať ťažšie. Mala som však šťastnu ruku, pretože ide o jediný detský román, ktorý vzišiel spod pera tohto nemálo známeho spisovateľa.

Ide o jedno z jeho posledných diel, dokonca nie je ani dokončené, čo z predčasného konca cítiť. Čitateľ vie, že sa do mesta vracia kniežacia rodina a že sa ešte niečo má udiať (napríklad, len ku koncu Netočka objavila svoj spevácky talent a nemyslím si, že Dostojevskij by vkladal do svojich diel udalosti, ktoré by nedávali po prečítaní celej knihy zmysel ako celok).

Taktiež sa možno na autorom nezapísanom konci znova objavia Jefimove husle - podľa všetkého boli cenné a Jefimov ich mal pri sebe, keď zomrel. Keďže sama hrám na husle, zaujíma ma, čo sa s nimi stalo.

Prekvapivé boli aj Netočkine vsuvky do deja typu: "o tom vám poviem neskôr". Doteraz som sa ešte s niečím takým, resp. v takom množstve, v knihe nestretla.

Kniha je písaná z Netočkinho pohľadu, avšak rozprávač je zároveň aj vševediaci, autor použil chronologický dejový postup.

Veľmi zaujímavé sú aj charaktery postáv. Prišlo mi, že autor si neberie redší atrament voči vzťahom medzi postavami. Neopisuje ich dobré vlastnosti, na rovinu a tvrdo vykresľuje ich charaktery. Netočkin charakter sa mení, keďže je dieťa a vyvíja sa, pričom ju v každej životnej etape ovplyvňuje najmä prostredie, v ktorom práve žije. Kdežto dospelé postavy sú statické, nemenia svoj charakater, sú často zakomplexované, nevedia sa poučiť z chýb, stále ich robia, neuvedomujú si realitu, neposúvajú sa ďalej, len čakajú na svoj údel. 

Hoci je kniha neukončená (teda perfekcionisticky nedotiahnutá do konca), stala sa mojou obľúbenou a odporúčam ju. Ak začínate čítať ruských klasikov, dupľom. :) 

Aby citátov nebolo málo, pridávam veľmi pekný citát, dĺžkou zrejme úryvok, o objavení románov. :)

"Doteraz mi dávali čítať knihy s veľkou obozretnosťou, takže som sa ľahko dovtípila, že mnohé sú mi zakázané, a mnohé je pre mňa tajomstvom. Preto som sa s takou dychtivosťou, zachvátená strachom i radosťou, aj akýmsi neznámym pocitom, otvorila prvú skriňu a vybrala z nej prvú knihu, čo mi prišla do ruky. V tejto skrini boli romány. Vzala som jeden, zamkla skriňu a odnášala si knihu s takým tlčúcim, zovretým srdcom, akoby som tušila, že sa v mojom živote deje veľký prevrat." str. 164-165