nedeľa, 1. marca 2015

Výlevka


Lusina prvá skúsenosť s TPP (trvalý pracovný pomer, lol)?
- Lusu nechce pracovať.
Ten pocit, keď sa vrátite domov o ôsmej (ak máte poobedňajšiu smenu), celý deň ste na nohách, všetko vás bolí - jednoducho ste radi a potešíte sa hocijakému filmu v TV (tie somariny, ktoré som vďaka únave posledné tri týždne popozerala, och), lebo už temer nevnímate. Kniha sa čítať nedá. V polohe ležmo zaspávate a knihou do oka/čela/nosu je záležitosť vskutku nepríjemná.
Asi už viem, prečo toľko pracujúcich ľudí nečíta. Nie, žeby nechceli, jednoducho nemajú energiu.
Jedinou útechou mi je vedomie, že na školu, ktorú som chcela ísť ma prijali - talentovky boli v januári, výsledok som sa dozvedela až tento týždeň. Človeka už nemôžu viac šponovať, že?
_____
Rozmýšľam nad písaním vlastnej novely. Niesla by názov "Luciina tragikomédia". Bohužiaľ, išlo by o pravdivé vykreslenie - a preto to bohužiaľ - lebo by to pôsobilo veľmi nereálne. Všimli ste si, že práve príbehy, ktoré sú založené na skutočných udalostiach sú tie najneuveriteľnejšie?
_____
Cez týždeň (v tom očistci zvanom práca, kde sa mi míňa moja celoživotná zásoba "tvár a správaj sa milo k iným", vďaka čomu asi už dokonca života budem po všetkých len štekať) ku mne prišla postaršia pani.
Pani: "Slečna, nechceli by ste si dať vyveštiť budúcnosť?"
Cvičená opica, ktorá musí všetkých zdraviť a usmievať sa, čiže ja: "Ehm, nie."
Pani: "Dozvedeli by ste zaujímavé veci."
A pani na mňa pozrela akoby na mňa mal padnúť balkón. Poteší. Ale ozaj sa udiala veľká vec - neviem či v ten deň alebo nasledujúci som sa dozvedela, že ma prijali na školu (jupí jupí jupí).
Ľudia vedia byť zvláštny.
_____
Ak sa zamýšľate nad pointou tohto článku, verte, že článok ozaj žiadny prínos pre tento blog nemá. Jednoducho som sa chcela vypísať (keďže mám vďaka práci sociálny život na veľkej nule, už idem aj do mínusu).
Ak si myslíte, že odísť zo školy je fajn, tak verte mi, že nie je. Istým spôsobom ľutujem ľudí, ktorí po strednej nepokračujú v štúdiu. Keby že si mám predstaviť, že moja aktuálna "hraná" realita (keďže budem znova študovať) by bola realita s veľkým R, asi by som sa pozvracala. Netuším, ako toľko ľudí na Slovensku môže pracovať v tomto stereotype - pracovať od nevidím do nevidím, domov sa ísť len vyspať a na výplatnej páske uvidieť minimum peňazí, ktoré stačia akurát na pokrytie výdavkov a malý zvyšok na horšie časy.
_____
-------
Priznám sa, že sa už odkláňam od myšlienky, že by bol tento blog čisto o knihách. Mám totiž pocit, že som blog zakladala vo chvíľach, keď knižné blogy len začínali a vďaka tomu som skĺzla do istého stereotypu - recenzia, článok o knihách, recenzia, nejaký nepodstatný článok ako tento, recenzia... Už dlhšie považujem svoj blog za čitateľský, nie knižný. Ja nemám potrebu knihy vlastniť (ok, niektoré hej, ale knihy si v 70% kupujem až po ich prečítaní ;D), ale čítať ich.
A čo by sa teda zmenilo?
Recenzie a články o knihách by samozrejme zostali. Konečne by som sa zamerala aj na slovo voyage, ktoré je v názve tohto blogu. Sem-tam pribudnú články s fotkami (vedeli ste, že fotografovanie spolu s čítaním patrí k mojím koníčkom, ktorým sa najviac venujem?). A písala by som o výstavách. Milujem umenie, chodím na výstavy a rada by som k nim niečo aj povedala (a možno vás to aj zaujme a navnadí).
Priznám sa, že ma stereotyp (vážne som to slovo použila už 3x v jednom článku?!) knižných blogov začína trochu nudiť. Prečo nespojiť písanie o knihách so svojím vlastným životným štýlom? Je to veľký paradox, keďže v minulosti som mala blog, ktorý nemal čisto jedno zameranie a vtedy ma to štvalo.
Ak ste sa dostali až sem, gratulujem. Tento článok je totálna výlevka. Presne ako tá čierna voda, ktorú splachujem v práci do záchoda, keď mám rannú zmenu a treba umyť podlahu...

6 komentárov :

  1. :) Skvelá výlevka! Gratulujem k prijatiu na školu, šikovná. No a čo sa práce týka, tak vitaj v klube :) Ale je to rozdiel, keď makáš v práci, ktorá ťa nebaví a keď môžeš robiť niečo, čo ťa napĺňa a poháňa dopredu. Ale pri obidvoch možnostiach neostáva čas na čítanie, s tým súhlasím, to je tvrdá realita :)

    No a čo sa blogu týka, tak by som mala iba jednu otázku: "Kto povedal, že knižný blog musí byť len o knihách?"
    Podľa mňa blog je o tom, o čom ho chce mať jeho autor. Blogom nezarábaš, nemáš tam žiadne reklamy, tak čo tam dáš, je len tvoja vec. OK, možno to niektorých čitateľov nebude naďalej baviť (tak sa proste odhlásia) ale zas niektorých to chytí a chytia sa aj noví. Ja mám proste blogy, na ktorých si prečítam všetko, lebo ten bloger mi je blízky a ak je ochotný sa somnou podeliť o jeho názor na film, výstavu, novinový článok či novú príchuť jogurtu, tak OK sem s tým, prečítam si to :)
    Napr. ja poslednú dobu píšem len krátke formy recenzií, aj keď už tak 2 mesiace chcem zosmoliť môj prvý Journal (áno, tvoja idea) ale som lenivá. Tak mám proste blog zatiaľ len ako štatistiku svojich prečítaných kníh. Ak budem mať chuť písať depresívne zamyslenie nad počasím na Liptove, tak to spravím, bez ohľadu, či mám knižný alebo meteorologický blog.
    Tak, hor sa do písania článkov na akúkoľvek tému...už žiadne zdržovanie, teším sa na prílev čerstvého vzduchu :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Netvrdím, že knižné blogy musia byť 100% o knihách - len, že ja som zapadla do takého stereotypu priemerného knižného blogu ;D. A chcela by som, aby sa uberal skôr smerom "knižný lifestyle" ako len "kniha, kniha, kniha". :)

      Júj, teším sa ne ten prvý journal! Už som si začala myslieť, že si sa toho nápadu vzdala ;D

      Odstrániť
    2. Ja budem veľmi rada za tvoj neknižný blog.. ale asi máš teraz v poslednom čase toho moc (?).
      Neuveríš, ale včera som o tom Journale premýšľala na záchode.. no dobre dobre, to bolo TMI, ale čo už :D Mám veľa nápadov, čo by som tam nastrkala, ale nejak sa neviem posadiť za pc a naozaj to napísať. Ale.. všetko má svoj čas :D

      Odstrániť
    3. Tak tak, nestíham, večer zaspávam pri čítaní - na písanie čitateľských zápiskov nie je času :/
      :D čím viac nápadov, tým menej realizácií. Aspoň tak to býva :D

      Odstrániť
  2. ani ja nechapem ako tak ludia môzu zit. A zila som tak cca 6 rokov - v praci od nevidim do nevidim, medzi rešersami firiem, unavena, demotivovana...musela som z toho sveta odist.... A nechapem ako sa s tym niekto dokaze zmierit a zaziva sa nepochovat... teraz ale samozrejme hovorim iba o praci, ktora skratka nebavi. Pretoze je mi jasne, ze ked mas pracu, pre ktoru dychas, tak ta to skor nabija.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím, že ani s prácou, ktorú človek miluje by to nemal preháňať - ak by o ňu došiel, rozpadol by sa mu mikrosvet.
      Mňa štvú tí ľudia, ktorí sa zaživa pochovávajú v práci, ktorá ich ani nemôže napĺňať (maximálne tak stresom a bolesťou nôh) a ktorí s tým nič nerobia. -_-

      Odstrániť

Autorka tohto blogu sa snaží odpovedať na vaše komentáre.