Woolfová, Virginia: Pani Dallowayová

Pani Dallowayová - novela zachytávajúca jeden deň Clarissy Dallowayovej. Clarissa pravidelne organizuje večierky - predsa len má vysokopostaveného manžela Richarda a večierky s významnými osobnosťami sú viac než potrebné - a taktiež preto, lebo Clarissa miluje život, miluje spoločnosť.

Prvou zmenou oproti ostatným večierkom sú hostia - nielenže sa oslave objaví tak ako vždy spoločenská smotánka, ale aj ľudia z Clarissiných mladých čias - hneď ráno ju prekvapí a rozruší návšteva jej dobrého priateľa a prvého ctiteľa, ktorý po tom, čo dostal košom odišiel do Indie - Petra Walsha.

Od tejto novely nemôžete očakávať dej - postavy sú viac než dobre vykreslené impresionisticky (čítal už niekto z vás impresionistickú knihu?).

Dej je len druhoradý - kamaráti sa stretávajú po rokoch, porovnávajú svoje staré ja, rozmýšľajú nad tým, čo ich zmenilo a navždy poznačilo. Taktiež nechýbajú bočné postavy, ktoré sa s tými hlavnými, čo i len náhodne poznajú. Takou je napríklad Septimus spolu s jeho manželkou Reziou - Septimus je pisateľ, ktorého poznačili spomienky a zážitky z vojny. Trpí duševnou chorobou a jediný, kto sa mu oddane snaží pomôcť je jeho manželka - nanešťastie pre ňu, lebo vďaka tomu, že zavolala vypočítavých lekárov, ktorý chcú Septima strčiť do sanatória, urýchli plán, ktorý už dlhšie Septimus zamýšľa.

Virginia Woolfová je v literatúre ojedinelý zjav - pri čítaní Pani Dallowayovej ihneď zaznamenáte zaťaženie opisov - opisov, ktoré tvoria dlhé súvetia, takmer celé odstavce a ktoré sa rozhodne neľahko čítajú. Sem-tam sa nájde aj symbolika, ale najmä ide o spletenie si okamihov a konaní postáv v hlave. 

Autorka používa opisy a teda aj zmýšľanie postáv je väčšinou zmyslové - konštatujú to čo vidia, to čo počuli a to čo je v rozpore so snobskými pravidlami.

"Všetci sme väzni. Čítala báječnú hru hru o človeku, čo si v cele trieska hlavu o stenu, a ona cíti, že taká je pravda o živote - človek si trieska hlavu o múr (s ľuďmi sa tak ťažko vychádza), zájde si do záhrady. kvety ju upokoja, ako ju nikdy neupokoja muži ani ženy."

"Jestvuje čosi, na čom záleží, čosi, čo zaobalené rečami, znetvorené, zahmlené v jej vlastnom živote, dáva každému dňu topiť sa v skazenosti, klamstvách, táraninách. On si to uchoval. Smrť mu bola výzvou do boja. Smrť mu bola pokusom o spojenie, lebo ľudia cítia, že je nemožné dopátrať sa podstaty, pretože sa im mysticky vyhýba; dôvernosť sa stráca, nadšenie ochabuje, človek osamieva. V smrti nájde objatie."

"Zroňuje ma či utešuje myšlienka, že smrťou sa končí absolútne všetko?" 

~

Ak chcete vyskúšať niečo nové a nevšedné - knihu si prečítajte. Forma, akou je napísaná je veľmi zaujímavá, ale nanešťastie aj veľmi ťažká - 147 strán sa vám bude pocitovo zdať ako 300. Je možné, že sa vám kniha zo začiatku nebude až tak páčiť a svojou pomalosťou vás bude odradzovať - aj mňa odradzovala, ale keďže šlo o takú výnimočnú spisovateľku, dala som knihe šancu a prečítala ju.Netvrdím, že  v nej je prelomoví okamih, od ktorého začnete knihu hltať, veru ten tam nie je. 

Pre mňa to však je kniha, ktorá sa mi zapáčila kvôli zopár myšlienkam, formou napísania a hlavne - zapáčila sa mi až po prečítaní, ktoré dosť dlho trvalo. Takéto pomalé čítanie som naposledy zažila pri Smrti v Benátkach a myslím si, že pre človeka, ktorý číta rýchlo a veľa kníh je to osviežujúce čítanie. Určite je pre čitateľa výzvou :)

V knihe som taktiež našla jedno úžasné slovo - perohryz, ktoré oddnes začnem používať! :)