V posledných mesiacoch sa stále viac stretám s myšlienkou "zero waste" = nulový odpad; spolu s tendenciami minimalizmu, ktoré postupne prenikajú do životného štýlu. Neviem, či chcete čítať o mojich snahách ako znížiť kvantum nepotrebných vecí v domácnosti, o kupovaní len toho, čo potrebujem či vyhýbaniu sa produktov zabalených do plastových alebo nerecyklovateľných obalov, o minime odpadu, či o udržateľnosti životnosti vecí - o tom poslednom bude dnešný článok. Tak okrajovo.
Počas včerajška som sa zamýšľa nad kolobehom "pokazilo sa - vyhodím - kúpim nové", nad tým ako často rátame s tým, že niečo vydrží zopár rokov a sme zmierení s tým, že sa to po čase pokazí a kúpime novú verziu. A spomenula som si na to, ako mi v skrinke leží kindle, ktorý by ešte mohol byť funkčný.
Recept na Puknutý displej čítačky
náročnosť: nízka
trvanie: 1 minúta
potrebujeme:
- 1 čítačka bez tvrdého ochranného obalu (v ten deň tuším výnimočne nemala Knedľa ani svoj mäkký háčkovaný, čo sa nestáva)
- sochárske očko s hrubším dreveným držadlom (alebo iný nebezpečný objekt)
postup:
Suroviny vložíme do batohu už vopred naplneného do prasknutia a potrasieme. Hotovo.
Z gotickej zbierky v Budapeštianskej galérii, 2016
Žijem (prekvapivo).
Holuby sa snažia usídliť na našom balkóne, stáva sa zo mňa profesionál v plašení (s pomocou vystreľovacieho dáždnika - náhodní okoloidúci si musia myslieť, že nacvičujem do komparzu Singin' in the Rain).
Počasie je už jarné, striedanie teplôt počas dňa vrcholne otravné. Znova sa u mňa prejavuje alergia na ten jarný jav, keď je zima, ale slnko škvarí ako ohne pekelné, keď sa v jednu chvíľu človek potí a v chvíľu druhú ho oziaba.
Ešte, že ten jav kompenzujú kvetinky a tulipány z dovozu v obchodoch.
Prinášam ďalší zo zoznamov kníh, pri ktorých sa mi názov knihy asociuje s aktuálnym obdobím. Vychádzam zo zoznamu kníh, ktoré si už dlhšie chcem prečítať, snáď sa to túto jar zadarí, aspoň polovicu.
Chystáte sa aj Vy na niečo prudko jarnô-meno-nesúce?
Od mrazu začervenané líčka sú romantické len prvé tri minúty strávené vonku, prsty na rukách bez rukavíc znecitlievajú, mrznú. Sneh sa prekvapivo drží, je poľadovica (človek by čakal skôr blato na Podunajskej nížine). Keďže je vonku tak sviežo, najradšej by som zostala doma čítať tieto knihy, ktoré sú trocha objemnejšie, ale...
Sladkobôľne /moje nové obľúbené slovo, ktoré sa mihlo v českých titulkoch Woodyho Café Society/.
Neviem, či práve vystihuje moje rozpoloženie, len som sa s ním chcela podeliť.
Väčšina môjho Ja je šťastné, že nestíham a nemám čas na sociálne siete. Avšak moja dokumentaristická Súčasť tým trpí. Stal sa zo mňa človek-škrečok, fotím a nikde to nepridávam (som šťastná, že fotím "pre seba", zároveň nešťastná, že fotky nik nevidí), čítam a nič si nezaznamenávam (už ani do zošita prečítaných kníh, ktorý si vediem od prvej triedy na základnej), blogy nečítam (iba dva-tri obľúbené, čo sa javí ako pozitívne lebo už som len minimálny závistlivý zemiak*), ig nesledujem. Chodím viac do kina, nečítam veľmi veľa (a už sa s tým nedelím so zvyškom pseudosveta na goodreads).
Niekedy si myslím, že som dosiahla akýsi vnútorný zen, následne si myslím, že všetko je na hovno. Čas už pre mňa nie je konštantná množina, niektoré týždne preletia a niektoré dni trvajú aj trojnásobne. Ľudia sa menia, ja mám pocit, že sa nemením (miestami cítim, že sa mením a potom sa odrazu vrátim niekoľko krokov naspäť vo svojom akože-vývoji).
Stratila som ten mini cit pre plánovanie a dodržiavanie rutín, ktoré som si aj tak len myslela že dodržiavam (a pritom nie).
Letný zoznam kníh na prečítanie dopadol katastrofálne, väčšinu som neprečítala. Pohltilo ma, že mám dosť času na čítanie, čítala som na začiatku svojho voľnočasu priveľa a rýchlo som sa čítania prejedla - a už mi ďalej nechutilo.
Cítim, že tento článok je štylistické peklo, je absurdný, a tým ho asi aj ukončím.
1 kniha
616 strán
91 kapitol
1 kapitola denne
91 dní
13 týždňov
Michel z Klubu nenapravitelných optimistů mal zaujímavý spôsob čítania. Vybral si jedného autora, prečítal si jeho životopis a začal v chronologickom poradí čítať autorovu tvorbu. Istým spôsobom si najprv prečítal o autorovom živote a potom ho ponachádzal v jeho tvorbe.
Nie je šanca, aby som vedela dodržiavať Michelovu knižnú regulu - aspoň nie úplne.
Rada by som jeho spôsob spojila s mojou predstavou slow-readingu (tá je najmä o tom vedieť si knihu rozložiť na časti, čítať ju pomalšie, viac si ju vychutnať, atď, o tom možno inokedy).
Tvroba Charlesa Dickensa mi na tento spôsob čítania prišla ako ušitá na mieru. Doteraz som od neho čítala len krátku Vianočnú koledu, aj to v preklade, stala sa však mojím obľúbeným vianočným čítaním. Ďalším faktom, ktorý ma poháňa je aj ten, že na základe jeho diel vzniklo veľa filmov a minisérií a ja patrím k sorte čitateľov "Najprv kniha, potom film!". Minulý rok dokonca začal seriál Dickensian a ja-ho-jednoducho-ešte-nemôžem-začať-pozerať-argh.
Zhrnutie: Budem čítať Dickensovu tvorbu chronologicky. Zbierky poviedok si rozložím na poviedku denne. Novely podľa toho, ako vychádzali. Dickens väčšinu svojich noviel písal na pokračovanie, vychádzali v novinách - myslím si, že je to jeden z dôvodov, prečo sú tak objemné. Navyše určite musel nechávať čitateľov v napätí a je tu vysoká šanca cliffhangerov, takže klasické čítaj dokým neprečítaš by mohlo byť útrpné.
Páči sa mi, že si týmto štýlom vytvorím akúsi knižnú rutinu. Každoranná poviedka pri káve a v nedeľu poobede zas jedna kapitola z novely.
V pondelok som začala týmto štýlom čítať zbierku poviedok Sketches by Boz, ktorá má 91 kapitol a ktorú by som mala dočítať týmto tempom až v októbri(!). Prísne som si zakázala čítať kapitoly dopredu, ak niektorý deň budem musieť vynechať, radšej ich spätne dočítam. Poviedky patria k jeho najranejšej tvorbe a musím uznať, že Dickensova angličtina mi robí menší problém. Ešte šťastie, že štyri jeho novely mám doma v slovenskom preklade, to bude oddych. Ostatné budú originály z Gutenbergu. Na druhej strane, je to super spôsob ako si rozšíriť slovnú zásobu pred skúškami z anglického jazyka, ktoré ma na jeseň čakajú.
Ak vás môj slow reading zaujal, mohlo by byť super vytvoriť skupinu a prečítať týmto štýlom jednu z Dickensových noviel. Tak, ako boli vo svojej dobe vydávané. Či už v slovenčine, češtine alebo angličtine (to je vedľajšie). Dúfam, že sa niekto ozve! :D
KONEČNE.
Semester práve oficiálne skončil.
Odporne horúce dni striedajú znesiteľné pobúrkové.
A konečne je čas na čítanie (teraz si predstavte diabolský smiech).
Minulé leto bolo v mojom prípade čitateľský prepadák. Júl bol mojím posledným mesiacom v práci, august bol o prečkaní vysokých teplôt a vytúženom oddychu od práce (po šiestich mesiacoch bez akejkoľvek dovolenky a práce aj cez sviatky, v práci ktorú som nemala rada) a troch výletoch, september bol o chodení po úradoch a taktiež (hip-hip) o začiatku prvého semestra. Sladké to obdobie, keď ste znova študentom a prázdniny zase existujú. A brigády taktiež.
Ak čítate tento blog dlhšie, viete, že podivne si plánujem prečítanie niektorých kníh v určitých ročných obdobiach, alebo na určitých miestach. Napríklad Annu Kareninu som čítala v zime, keď vonku chumelil sniežik, Dobrý deň smútok od Saganovej som čítala na dovolenke pri mori - už keď som si knihu kupovala, vedela som, že si ju chcem prečítať na letnej dovolenke a veru, dejovo sa k tomu miestu aj období neskutočne hodila.
Počas jari mávam čitateľskú uhorkovú sezónu, preto mám zoznamy na leto, jeseň a zimu.
Neplánujem tieto zoznamy dodržať do bodky, ide o knihy, ktoré si chcem už dlhšie prečítať v danom období, ale väčšinou ich predbehne nejaká nenáročná e-kniha, alebo ide o dlhšie knihy, ktorých čítanie by sa popri škole neskutočne naťahovalo.
Možno vás niektorá z kníh osloví (po kliknutí na titul budete presmerovaný na goodreads, kde sa o knihe dozviete viac), možno ste niektoré čítali. Ja osobne už považujem vytváranie týchto zoznamov za chorobu - neustále ich vytváram, ale nikdy ich úplne nesplním. A už teraz mám v hlave ďalšie dva knižné zoznamy.
Môj mobil si už nepamätá adresu môjho blogu a práve sa mi vybila čítačka, takže... Článok o mojom prežívaní, here we go.
Pracovná zmluva mi skončila 31.7. (jeden z najkrajších dňov môjho života) a odvtedy sa pasívne pripravujem na nástup do školy (veď prečo nemať dva prvé dni na vysokej škole za život?).
= rozmýšľam o blbostiach => v konečnonm dôsledku nerobím nič prosperujúce.
Znova sa potvrdilo moje osobné pravidlo Čím viacej času máš, tým menej spravíš. A mne sa taký ten zdravý životný rytmus podarilo stratiť minulý rok koncom júna (a prvého posledného dňa na vysokej škole). Cheesus, ako ja vstanem na zápis? 7:10 zápis? Och vážne? A zas na 8mu na prednášky? ARGH...
Strávila som týždeň s rodinou v Prahe (turisticky sme boli dosť poctivý) a znova som si uvedomila, že počas tých 6 mesiacov, čo som bola zamestnaná na TPP, sa môj život zastavil. Čo nie je veľmi príjemné.
/Ľudia cestujte, je to psychohygiena./
Návrat do domáceho prostredia mojej nory nebol najpríjemnejší, lebo život v mojej izbe zastal taktiež. Hoci som doteraz vedela, že človek pracuje najvýkonnejšie v minimalistickom prostredí, teraz som si to konečne aj uvedomila (a chcelo sa mi vrátiť do tej peknej izby v Prahe, kde bolo minimum vecí).
Niežeby som mala v izbe bordel, jednoducho mám príliš veľa vecí. Ktoré nepotrebujem. A tak. A práve to ma začalo v chvíľu po návrate hnevať a nastalo veľké upratovanie. Psychohygiena (takisto ako to cestovanie a písanie denníku).
Neviem veci vyhadzovať, ale objavila som nový spôsob ako sa naučiť upratovať, volá sa to KonMari metóda. Zatiaľ som v nej úspešná, rozmýšľala som, že by som jej mohla venovať sériu krátkych článkoch tu na blogu. Podarilo sa mi vďaka nej za krátky čas zbaviť niekoľkých igelitiek vecí, ktoré NAOZAJ už nepotrebujem.
(a aj vďaka nej vzniklo miesto na napr. fotenie kníh na najbližšie recenzie. Zaujímavý kolobeh - veľa veci -> zaprataná izba -> rozmýšľanie nad triedením -> nechuť -> robenie niečoho iného -> keine recenzia)
Viem, že tento článok je zmätenosť sama.
Ale sú to také moje zmätené menej dôležité myšlienky, ktoré som tu neviem prečo chcela uverejniť.
-
A podarilo sa mi zlomiť si dioptrické okuliare.
Aj fotografický blog (s ktorým si neverím) založiť.
Začínam mať obsesiu "vinylové platne".
Toľko k novinkám, najbližšia recenzia pribudne v sobotu.
Snáď.
P.S.: Fotka je z Prahy, budova je oproti vydavateľsku Franze Kafky. Fotky z Prahy nájdete aj na mojom instagrame, pridávam ich pomerne rovnomerne.
A ozaj, vypočuli ste si už 'novú' Florence and the Machine? Moji favoriti sú skladby Long & Lost, What Kind of Man, St Jude a Queen of Peace.
Skúste si najprv vypočuť Long & Lost, začína okolo siedmej minúty:
Asi budem požadovať od Ježiška vinyl tohto masterpiecu---
"Blogovanie ma strašne baví, nikdy som si nemyslela, že ma to natoľko pohltí, mám po Tatier nápadov na nové články, až teraz som si všimla koľko enormne veľa mám nasledovateľov - úplne že sánka dole."
ha.
ha.
ha.
"Čím viac recenzií napíšeš, tým lepšie budú. Vypíšeš sa, budeš ich rýchlejšie dávať dokopy."
Trololololo.
-
Keď čítam podobné vety na iných blogoch, prevraciam očami. A cítim sa ako dáky ufón, ktorý žije v úplne inej blogogalaxii.
Prečo?
Niekedy celkom zabudnem na to, že mám blog.
S nastavovaním vlastného dizajnu (lebo tie už spravené ma štvú, všakže) sa dokážem piplať 15 hodín v kuse a aj tak s ním nikdy nebudem spokojná.
Recenzia pre mňa predstavuje pôrod - odfotenie knihy, keď s fotkou nikdy nie som spokojná (je nudná / tmavá / o ničom), načrtnutie deja (keď sa snažím dej podať aspoň trochu logicky) a hlavne vlastné názory, ktoré sa tuším už začínajú opakovať (štýl písania / ako sa to čítalo v angličtine / logika v deji / blablabla).
Keď si po čase prečítam čo som po niekoľko hodinovom pôrode porodila, chytá ma zlosť z tej nekvality.
Nedokážem pravidelne pridávať články...
Neprezentujem sa spolu s blogom, že "aha, mám blog, tu je link" - rodinka vie, že niečo píšem, s mamou niekedy konzultujem výsledný dizajn so slovami "povedz mi, čo ti na tom dizajne vadí". Kamaráti o blogu netušia. A ak áno, tak už na to aj zabudli.
Neznášam hejterov, ktorí píšu na blogoch komentáre (našťastie pre mňa je moja "výlevka" pre ne nezaujímavá), ak by sa tu dáky objavili, nezvládla by som to.
Nechem byť nazvaná blogerkou. Radšej čitateľkou, pisateľkou a fotografkou.
Viem, že tento článok pre vás nemá žiadny prínos. Mne však už pretiekol pohár s tými sladkými rečami o blogovaní - prečo to niektorí z vás tak často spomínate na svojich blogoch? Prečo nechávate váš blog, aby pohltil váš život, keď naň upriamite celú svoju pozornosť?
Áno, blogy máme, lebo sa chceme o niečo podeliť s inými, prezentovať svoju tvorbu, nájsť podobne zameraných ľudí, či aspoň trochu upriamiť na seba pozornosť.
Mať blog je drina. Niečo návykové.
Čo vám robí pri blogovaní problém? V čom sa neviete stotožniť s inými? Celkom by ma to zaujímalo... Aj váš názor s plusovými aj mínusovými pohľadmi na blogovanie (áno, tento článok je zaujatý v tom horšom zmysle).
Veď viete, menej sladké stránky veci sa na blog predsa nepridávajú.
Ževraj marec v bývalom Československu vyhlásili za mesiac knihy presne pred 60timi rokmi - tvrdí jeden z prvých odkazov, keď do gúgľa zadáte "marec mesiac knihy", v snahe dozvedieť sa niečo viac, niečo z historického zákulisia tohto sviatku.
Hoci je máj, rada by som sa vrátila k marcu. Nezvyknem si kupovať knihy - už dávno som sa to odnaučila (resp. nikdy som ich ani vo veľkom nekupovala), jednoducho, nikdy som nemala veľkú izbu.
Posteľ > knihy.
V marci som zrazu dostala chuť ísť do kníhkupectva, kúpiť si knihu, ktorá ma osloví. Nad ktorej kúpou nebudem rozmýšľať, či sa mi oplatí, či je kvalitná a blá blá blá....
A nedokázala som to.
V knižnici mi to problém nerobí, ale akonáhle mám knihu vlastniť, tak hej. Nerada predávam svoje knihy a čo keď bude už navždy nečítaná sedieť na poličke, raz týždenne prachovkou odprášená, umierať? Pretože mne sa nepáčila?
Nakoniec som si kúpila Adriana Molea, čo vôbec nebola nepremyslená kúpa - chcela som ju mať vo svojej knižnici. Živý bič preto, lebo v inej edícii som knihu dostala od niekoho, kto už tu nie je (a tú knihu neviem nájsť). Dobrý deň smútok, lebo odhliadnuc od deja, ten názov by vedel charakterizovať väčšinu mojich dní. A neverila som, že sa v priebehu polroka znova ocitne v antikvariáte, keďže prvýkrát som zaváhala. Invisible Monsters, lebo očakávam, že kniha mi niečo dá. A za tri eurá v lacných kníhách? No nekúp Palahniuka!
A tak sa trochu roztrhlo vrece s kupovaním kníh. Doteraz som si kúpila tak 2-3 knihy ročne a teraz až 4 v priebehu jedného mesiaca. A v apríli ďalšie dve. A plánujem si kúpiť jednu štvordielnú edíciu detských kníh, ktoré som ako dieťa milovala a teraz im spravili úžasné obálky.
ARGH.
Prečo peniaze nerastú na stromoch a ja nemám izbu, ktorá sa vie čarovne zväčšovať?
Kinofilmové fotky. Tri roky dozadu som mohla stráviť niekoľko hodín denne ich prezeraním na flickr - nielenže som obdivovala ich atmosféru, sama som sa snažila kvalitou (po technickej stránke) priblížiť k svojim obľúbencom.
A tak som raz na flickr narazila na fotku knihy Bonjour Tristesse od Francoise Sagan. Kinofilmová fotka, minimalistická obálka a kniha, o ktorej som dovtedy nepočula. A pritom je známa, dokonca mi starší slovenský preklad minulý rok prešiel rukami v antikvariáte. Škoda preveliká, že som vtedy mala škrečkovské obdobie (ktoré sa pravidelne strieda s materialistickým) a knihu som si nekúpila...
Po dlhšom čase som si na knihu spomenula. A zistila, že v tomto minimalistickom vydaní vyšla v rámci edície Great Loves Edition. Ako inak, od vydavateľstva Penguin. Po dizajnovej stránke sú ich edície neskutočne krásne a vždy vo mne budia materialistické sklony. Ako u každého knihomoľa, ktorý pozná Penguin.
Blíži sa sviatok sv. Valentína, možno vás niektorí titul z tejto edície zameranej na 'great loves' osloví. Nemyslím si, že by išlo o sladké gýče.
Hoci edícia vyšla v roku 2007, niektoré tituly sú vypredané a dajú sa zohnať už len z druhej ruky. Čo ma trochu štve, lebo často krát stoja viac... A nanešťastie sú to práve tie, ktoré by som si chcela kúpiť.
-
Oslovil vás dizajn tejto edície? Zohráva u vás vizuál dôležitú úlohu pri kúpe knihy - ak máte možnosť, vyberáte si vydanie podľa obálky, nepozerajúc na cenu? Ozaj ma to zaujíma. :)
Sneh. Uprataná izba. Kreslo, deka, čaj. A sneženie za oknom.
- Áno, taká bola moja predstava čítania Anny Kareniny. So snehom ju mám pravdepodobne spätú jednoduchými asociáciami, napríklad keď som uvidela plagát na filmové spracovanie, kde mala hlavná hrdinka zimnú čiapku z kožušiny. Alebo, že je to román od ruského spisovateľa.
Viem, pravdepodobne sa nám Bratislavčanom smeje celé Slovensko, keďže v piatok napadlo vyše 30cm snehu a doprava v meste úplne zomrela. A bola toho plná telka, noviny, internet, blablabla.
Keď som sa ráno pozrela von oknom, tešila som sa ako malé decko - všetko bolo zasnežené a neustále padali veľké vločky. A tak po útrpnom vybavovaní pár povinností v meste, kde som sa plahočila udupaným šmykľavým snehom, som si z police vytiahla Annu Kareninu a spokojne sa pustila do čítania.
Je to len mnou, alebo viete, že čítanie niektorých kníh si predstavujete za určitých okolností, prípadne v nejakom prostredí?
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)