His Fair Assassin je jedna z tých knižných sérií, ktoré sa k nám (za doby temna voči fantasy) nedostali, pričom v anglicky čítajúcom svete sú známe.
I stare at him coldly."I do not care for needlework." I pause.
"Unless it involves the base of the skull.”
Dej sa odohráva v Brittany (inšpirované Britániou), koncom 14.storočia. Krajina je po vojne s Francúzskom oslabená, šľachta sa rozdeľuje v boji o moc na dve skupiny a na trón má zasadnúť vojvodkyňa, ktorá je ešte len dieťa.
V dobe temna má ľudský život menšiu hodnotu než zlatá minca a preto Ismae neprekvapí, keď ju otec predá za 3 zlatky hlúpemu farmárovi. Nie je totiž jeho dcérou, ale dcérou sv. Mortaina, jedného z 9 božstiev, ktoré sa zvyknú z času na čas poprechádzať po reálnom svete a okrem ich svätských úloh aj splodiť potomkov so smrteľníkmi.
Zhodou náhod je Ismae uštrená od potupnej budúcnosti a dostáva sa do rádu sv. Mortaina, ktorý vedú jeho dcéry. Ide o mníšky-asasínky, ktoré sa v kláštore učia smrteľným umeniam, aby neskôr mohli vykonávať Jeho vôľu.
Po rokoch výcviku a vzdelania Ismae vyšlú na kráľovský dvor – odhaliť sprisahancov voči vojvodkyni, ochranovať vojvodkyňu a popritom spĺňať úlohy rádu a Jeho nie sú vo svete prepletenom intrigami veľmi jednoduché.
Prechádzať sa jesenným Parížom (lebo Paríž je on) a počúvať Nilsa Frahma. Ísť na pohár vína namiesto na kávu, zapáliť si predposlednú cigaretu, cítiť chlad na hrudi, mať začervenané líca a končeky uší, ruky si ukrývať pred chladom do vreciek kabátu. Rúž je znova otlačený na šále.
Nepočúvať už nič okrem šumu naokolo, všímať si detaily vytvárajúce celok, prijímať atmosféru diania, myslieť na všetko a zároveň na nič.
Chodiť, skôr večer ako ráno, chodiť a nežiť, pozorovať žitie naokolo, mesto sa prebúdza, mesto spí.
Zabudnúť na Paríž, dúfať aspoň vo Viedeň, v iné scenérie a v iné životy ľudí plynúcich naokolo. Vlastné myšlienky odplávajú, nahradia ich myšlienky iných.
/ z denníka
// socha - Auguste Rodin, The Martyr, Praha
Piráti, mágia, hlavná hrdinka, ktorá nie je žiadna cintľavka a nájomný vrah... A už som namotaná.
Annana je pravé dieťa pirátov – jej snom je mať vlastnú loď s posádkou, ktorá by sa plavila pod vlajkou Pirátskej Konfederácie. Cestu k jej vysnívanej nezávislosti jej ide prekaziť plánovaný sobáš, ktorý má posilniť pirátske klany na oboch stranách.
Nastávajúci? Nesympatický. Riešenie situácie bez toho, aby sa niektorý z klanov neurazil? Žiadne prijateľné. A tak sa Annana uchýli k tej najzákladnejšej veci, ktorú ovláda každý pirát – úteku. Vie, že cesta ku vlastnej lodi sa jej vďaka úteku takmer znemožní a že si v Konfederácii vyrobí veľa nepriateľov, ale nemieni sa plaviť pod „manželom“, ktorý si ani nedokáže vydupať vlastnú vlajku.
Nanešťastie rodičia jej nastavajúceho neberú jej útek až tak vlažne a najmú si vraha, asasína, ktorý je Annane za pätami.
(a tu nastáva v knihe zlom, doteraz to bolo také nemastné-neslané, jednoducho prvotina, a od tohto momentu ma to začalo baviť)
Naji je vycvičený asasín, využívajúci ľuďmi odcudzovanú mágiu krvi. Tak ako on sleduje Annanu, jeho sledujú obyvatelia Hmiel – neľudia, ktorý raz za čas preniknú do normálneho sveta. Keď sa Annana, Naji a obyvateľka Hmly stretnú na jednom mieste a Annana omylom zachráni nášho asasína, vznikne Neprekonateľná kliatba – ktorá znemožňuje Najimu aby Annanu zabil, dokonca ho núti ju ochraňovať a spôsobuje mu bolesť, ak sa Annana ocitne v nebezpečenstve alebo sa od neho vzdiali. Čo je pomerne často, keďže ide o čistokrvnú pirátku...
A tak Annana a Naji utekajú pred rozzúrenými „svokrovcami“, ďalším asasínom a popritom hľadajú spôsob, ako sa zbaviť kliatby.
-
Zjavne neviem byť stručná, čo ma mrzí, keďže to znamená menej čitateľov tohto článku.
Osobne mám slabosť na knihy s pirátskou tematikou (možno som nimi ešte neprejedená, lebo sa vyskytujú pomenej, ale milujem ich už od detstva). The Assassin's Curse som čítala počas tohtoročných horúčav a celkovo sa mi k letu hodila. S angličtinou som nemala žiaden problém, je to taký ten level, že zvládate bez problémov a užijete si aj dej.
Radím vám ju čítať zarovno s druhým dielom, lebo prvá stránka druhej knihy dejovo ihneď nasleduje po poslednej z prvého dielu. Čo je trochu škoda, lebo práve vďaka nejasnému koncu môže odradiť pomerne veľa čitateľov. V tomto prípade to pôsobí dojmom, akoby autorka napísala dobrý román, ktorý sa vydavateľ kvôli objemu rozhodol rozložiť do dvoch zväzkov. Začiatok je kostrbatý, lebo autorka sa snaží vysvetliť svet, ktorý stvorila. Akonáhle sa na scéne objaví Naji, začína sa dej a priznám sa, knihu som prečítala na jeden krát. A nasledujúci deň som musela siahnuť po pokračovaní...
Niektorých kniha nadchla, iný ju majú za fantasy-pirátsky priemer a ja sa v tomto prípade prekvapivo prikláňam k prvej skupine. Je to ten typ, že vám buď sadne alebo nie – určite jej však dajte šancu, nepristupujte k nej s megaveľkými očakávaniami, pretrpte chvíľu ten kostrbatý začiatok a zistíte, že ste našli knihu, ktorá sa vám k letu jednoducho hodí a do ktorej sa začítate.
Ja som si Annanu a Najiho obľúbila, už len preto, že Annana ako hlavná hrdinka má svoj názor, svoj cieľ a osobitú povahu, nikoho nepotrebuje k prežitiu a Naji... Je proste über-cool.
Papier a voda sa veľmi nemusia, knihy a more je však automatická záležitosť.
Vždy so sebou ťahám knihu, ktorá do toho okamihu čakala v poličke. Väčšinou je to akási knižná lahôdka - na poličke je dlho, zväčša klasika, preverená časom a tisícami čitateľov, a ktorú si tak podvedome šetrím.
Odviate vetrom mám spojené s vôňou pínií a bolesťou zadku (na tri hodiny som sa začítala sediac na skalke v jednej skalnatej zátoke). Sherlock Holmes a Kniha džunglí - z oboch ešte po návrate vypadával piesok. Vždy keď vidím meno Murakami, spomeniem si na Nórske drevo, ktorého anglický preklad som si pomaly vychutnávala a ktorého paperbackové vydanie sa úplne zvlnilo.
Človek si čítanie na dovolenke pri mori vychutná. Slnko, vlhký vzduch, šum mora... Prekvapilo ma, koľko veľa ľudí som na tohtoročnej dovolenke videla čítať. Starí/mladí, klasické knihy či romantické, tenké novely, ale aj hrubé bichle. Na betónovej plošine (v Slovinsku nemajú piesočnaté pláže), v putike na rohu, kaviarni, bufete pri mori chránenom slnečníkmi čítal pomaly každý tretí. Ja som z toho bola tak divne šťastná.
Patrí to k takým pocitom, že sa cítite akoby ste prežívali film (hlavne ak ste v takom krásnom meste ako Piran), alebo čítali knihu. Princíp "oko kamery" v realite. :)
Posledný deň pri mori som vytiahla Dobrý deň smútok od Francoise Sagan - útla knižka, ktorej dej sa odohráva počas letných prázdnin. Prečítala som prvú kapitolu a bola prerušená aktuálnou senzáciou, rojom medúz, ktoré sa z ničoho nič zjavili pri brehu. Môj plán kniha-more-kniha-more stroskotal.
Bol deň neprečítaných kníh, ja som tú svoju neprečítanú neprečítala a uvedomila som si, že táto akcia sa mi trochu sprotivila. Každý deň, ktorý prečítam novú knihu je dňom neprečítaných kníh. A potom sú tu tie menej časté dni prečítaných kníh - keď si na Vianoce po x-tý raz prečítam Annu zo Zeleného domu alebo Vianočnú koledu, cez narodeniny Pýchu a predsudok a podobne. Špeciálne dni, keď sa začítam do knihy, na ktorú som sa dlho tešila. Výnimočné dni, keď sa začítam do príbehu a stratím v časopriestore.
Ako to máte na dolovenkách s knihami Vy? Spájajú sa vám niektoré tituly s dovolenkovou atmosférou ako mne? Aké sú vaše tituly na "špeciálne dni už prečítaných kníh"? Ozaj ma to zaujíma :)
P.S.: Mám slabosť na čiernobiele fotky zčerenej hladiny. :D
...because he was a god who had been originally a mortal and had risen from the dead. (Osiris)
Nepripomína vám niečo tento citát? Respektívne niekoho? Text v knihe ďalej pokračuje v tom zmysle, že "a práve preto, že bol najprv smrteľný, stal sa medzi ľudom najobľúbenejším z bohov".
Sir Budge bol britský egyptológ, ktorý žil na prelome 19. a 20. storočia. Práve za prácu pre Britské múzeum a svoje diela bol titulovaný na sira. Kniha mŕtvych, ktorú som od neho čítala paradoxne neobsahovala preklad tohto slávneho diela. Hoci ju sir Budge preložil, v tomto prípade išlo o výklad.
Doteraz som mala predstavu o Knihe mŕtvych takú, akú mi ju podsunul filmový priemysel v nemálo známom filme Múmia. Omyl.
Kniha mŕtvych nie je doslova knihou mŕtvych, ale kniha, ktorú pochovávali s mŕtvymi. Kebyže si prečítam jej znenie, pravdepodobne by som neporozumela ničomu (moje znalosti egyptskej mytológie boli doteraz ničotné).
Výklad spolu s citáciami dokopy vytvoril sprievodcu staroegyptskou mytológiou. Dozviete sa ako vznikali ich bohovia, že po smrti sa prechádza bránami, ktoré strážia božskí strážcovia, aj ako chápali staroegypťania posmrtný život.
Mňa osobne fascinovalo aký základ musela dať staroegyptská mytológia náboženstvám, ktoré sa sformovali neskôr. Ako nesmierne sa to podobá. (Niekto by povedal, že ako 'cez kopirák', len s inými menami a poupraveným dejom).
Jediné čo mi vadilo bolo spracovanie e-booku (od amazonu som čakala niečo viac, a je mi úplne jedno, že kniha je zadarmo). Chýbali odseky, text potom pôsobil ako žuvačka, ktorá sa neustále naťahuje. Čo je veľké mínus, keďže ide o náučnú literatúru - ja som sa miestami v texte doslova topila medzi novými informáciami, ktoré som nasávala ako špongia vodu.
Nie som historik, neviem, či je aj teraz Sir Budge v historických okruhoch uznávaný ako za svojho života. Postrehla som nejaké komentáre, že existujú už lepšie preklady ako tie jeho, ale keďže ide o výklad a nie preklad, zrejme to až tak nezaváži. Ako laika ma kniha zaujala, lebo mi priblížila staroegyptskú mytológiu. Má 31 strán, takže ak máte za sebou už niekoľko románov a chceli by ste ich preložiť niečím z iného súdka, alebo ste len zvedavý ako ja, ebook si môžete zadarmo tu.
Tento knižný zápisok je tak kostrbatý, vidno, že som už dlho žiadny nepísala...
Môj mobil si už nepamätá adresu môjho blogu a práve sa mi vybila čítačka, takže... Článok o mojom prežívaní, here we go.
Pracovná zmluva mi skončila 31.7. (jeden z najkrajších dňov môjho života) a odvtedy sa pasívne pripravujem na nástup do školy (veď prečo nemať dva prvé dni na vysokej škole za život?).
= rozmýšľam o blbostiach => v konečnonm dôsledku nerobím nič prosperujúce.
Znova sa potvrdilo moje osobné pravidlo Čím viacej času máš, tým menej spravíš. A mne sa taký ten zdravý životný rytmus podarilo stratiť minulý rok koncom júna (a prvého posledného dňa na vysokej škole). Cheesus, ako ja vstanem na zápis? 7:10 zápis? Och vážne? A zas na 8mu na prednášky? ARGH...
Strávila som týždeň s rodinou v Prahe (turisticky sme boli dosť poctivý) a znova som si uvedomila, že počas tých 6 mesiacov, čo som bola zamestnaná na TPP, sa môj život zastavil. Čo nie je veľmi príjemné.
/Ľudia cestujte, je to psychohygiena./
Návrat do domáceho prostredia mojej nory nebol najpríjemnejší, lebo život v mojej izbe zastal taktiež. Hoci som doteraz vedela, že človek pracuje najvýkonnejšie v minimalistickom prostredí, teraz som si to konečne aj uvedomila (a chcelo sa mi vrátiť do tej peknej izby v Prahe, kde bolo minimum vecí).
Niežeby som mala v izbe bordel, jednoducho mám príliš veľa vecí. Ktoré nepotrebujem. A tak. A práve to ma začalo v chvíľu po návrate hnevať a nastalo veľké upratovanie. Psychohygiena (takisto ako to cestovanie a písanie denníku).
Neviem veci vyhadzovať, ale objavila som nový spôsob ako sa naučiť upratovať, volá sa to KonMari metóda. Zatiaľ som v nej úspešná, rozmýšľala som, že by som jej mohla venovať sériu krátkych článkoch tu na blogu. Podarilo sa mi vďaka nej za krátky čas zbaviť niekoľkých igelitiek vecí, ktoré NAOZAJ už nepotrebujem.
(a aj vďaka nej vzniklo miesto na napr. fotenie kníh na najbližšie recenzie. Zaujímavý kolobeh - veľa veci -> zaprataná izba -> rozmýšľanie nad triedením -> nechuť -> robenie niečoho iného -> keine recenzia)
Viem, že tento článok je zmätenosť sama.
Ale sú to také moje zmätené menej dôležité myšlienky, ktoré som tu neviem prečo chcela uverejniť.
-
A podarilo sa mi zlomiť si dioptrické okuliare.
Aj fotografický blog (s ktorým si neverím) založiť.
Začínam mať obsesiu "vinylové platne".
Toľko k novinkám, najbližšia recenzia pribudne v sobotu.
Snáď.
P.S.: Fotka je z Prahy, budova je oproti vydavateľsku Franze Kafky. Fotky z Prahy nájdete aj na mojom instagrame, pridávam ich pomerne rovnomerne.
A ozaj, vypočuli ste si už 'novú' Florence and the Machine? Moji favoriti sú skladby Long & Lost, What Kind of Man, St Jude a Queen of Peace.
Skúste si najprv vypočuť Long & Lost, začína okolo siedmej minúty:
Asi budem požadovať od Ježiška vinyl tohto masterpiecu---
Upírčina. Rozhodne však nie „ďalšia upírčina“... V CZ vyšlo pod názvom Holky někdy koušou.
Merit viedla pomerne pokojný vysokoškolský život, dokým... Ju raz v noci nepokúsal upír. Klasika. Nanešťastie sa z Merit napil len trošku, dokým ho nevyrušil iný krvisaj. Nevypil z nej dostatočne veľa aby ju premenil, ani aby ju zabil. Merit začína pomaly a bolestne umierať. Upír-vyrušiteľ stojí pred nepríjemným rozhodnutím – má ukončiť jej utrpenie a zabiť človeka alebo ju má premeniť? Ako vodca z jedného z popredných upírskych domov si nemôže dovoliť ľudskú obeť zavraždenú upírom, nieto ešte na vlastnom území...
Merit prekoná premenu a ocitá sa medzi bývalými ľuďmi, ktorí boli vybraní z pomedzi veľkej skupiny uchádzačov o upírstvo. Ona si však svoj nový druh, iné bydlisko, kopec storočných spoludomovníkov a poddanskú pozíciu neprosila.
"Blogovanie ma strašne baví, nikdy som si nemyslela, že ma to natoľko pohltí, mám po Tatier nápadov na nové články, až teraz som si všimla koľko enormne veľa mám nasledovateľov - úplne že sánka dole."
ha.
ha.
ha.
"Čím viac recenzií napíšeš, tým lepšie budú. Vypíšeš sa, budeš ich rýchlejšie dávať dokopy."
Trololololo.
-
Keď čítam podobné vety na iných blogoch, prevraciam očami. A cítim sa ako dáky ufón, ktorý žije v úplne inej blogogalaxii.
Prečo?
Niekedy celkom zabudnem na to, že mám blog.
S nastavovaním vlastného dizajnu (lebo tie už spravené ma štvú, všakže) sa dokážem piplať 15 hodín v kuse a aj tak s ním nikdy nebudem spokojná.
Recenzia pre mňa predstavuje pôrod - odfotenie knihy, keď s fotkou nikdy nie som spokojná (je nudná / tmavá / o ničom), načrtnutie deja (keď sa snažím dej podať aspoň trochu logicky) a hlavne vlastné názory, ktoré sa tuším už začínajú opakovať (štýl písania / ako sa to čítalo v angličtine / logika v deji / blablabla).
Keď si po čase prečítam čo som po niekoľko hodinovom pôrode porodila, chytá ma zlosť z tej nekvality.
Nedokážem pravidelne pridávať články...
Neprezentujem sa spolu s blogom, že "aha, mám blog, tu je link" - rodinka vie, že niečo píšem, s mamou niekedy konzultujem výsledný dizajn so slovami "povedz mi, čo ti na tom dizajne vadí". Kamaráti o blogu netušia. A ak áno, tak už na to aj zabudli.
Neznášam hejterov, ktorí píšu na blogoch komentáre (našťastie pre mňa je moja "výlevka" pre ne nezaujímavá), ak by sa tu dáky objavili, nezvládla by som to.
Nechem byť nazvaná blogerkou. Radšej čitateľkou, pisateľkou a fotografkou.
Viem, že tento článok pre vás nemá žiadny prínos. Mne však už pretiekol pohár s tými sladkými rečami o blogovaní - prečo to niektorí z vás tak často spomínate na svojich blogoch? Prečo nechávate váš blog, aby pohltil váš život, keď naň upriamite celú svoju pozornosť?
Áno, blogy máme, lebo sa chceme o niečo podeliť s inými, prezentovať svoju tvorbu, nájsť podobne zameraných ľudí, či aspoň trochu upriamiť na seba pozornosť.
Mať blog je drina. Niečo návykové.
Čo vám robí pri blogovaní problém? V čom sa neviete stotožniť s inými? Celkom by ma to zaujímalo... Aj váš názor s plusovými aj mínusovými pohľadmi na blogovanie (áno, tento článok je zaujatý v tom horšom zmysle).
Veď viete, menej sladké stránky veci sa na blog predsa nepridávajú.
"Ema liebt die Sonne. NIVEA."
stojí pod fotografiou v časopise, ktorý drží malý Šimon.
Šimon má to nešťastie, že sa narodil do nesprávne zloženej rodiny v nepriaznivých rokoch. Mama je Židovka, otec Čech. Oslavuje židovskú sobotu, aj kresťanskú nedeľu - ak by nešiel do kostola, nedostal by obed.
Prichádza vojna, s ktorou odchádza Šimonova rodina. Otec je Čech, musí sa vrátiť do Česka. Matka odchádza so Šimonovým mladším bratom, ktorý má to šťastie, že nevyzerá ako Žid. A Šimon sa dostáva do Podunajských Biskupíc, do stodoly jednej starej pani...
Nesmie zo stodoly vychádzať, vyčkáva. Jeho jedinou zábavkou sú staré časopisy a pozorovanie mŕtveho motýľa Smrtihlava. Odlúčenie a samota prebúdzajú v Šimonovi fantáziu, ktorá preňho začne splývať s realitou - a skrz kľúčovú dierku pozerá na príbeh Emy, ktorá má rada slnko a generála Smrtihlava, ktorý sa snaží na Emu zapôsobiť.
-
Ževraj marec v bývalom Československu vyhlásili za mesiac knihy presne pred 60timi rokmi - tvrdí jeden z prvých odkazov, keď do gúgľa zadáte "marec mesiac knihy", v snahe dozvedieť sa niečo viac, niečo z historického zákulisia tohto sviatku.
Hoci je máj, rada by som sa vrátila k marcu. Nezvyknem si kupovať knihy - už dávno som sa to odnaučila (resp. nikdy som ich ani vo veľkom nekupovala), jednoducho, nikdy som nemala veľkú izbu.
Posteľ > knihy.
V marci som zrazu dostala chuť ísť do kníhkupectva, kúpiť si knihu, ktorá ma osloví. Nad ktorej kúpou nebudem rozmýšľať, či sa mi oplatí, či je kvalitná a blá blá blá....
A nedokázala som to.
V knižnici mi to problém nerobí, ale akonáhle mám knihu vlastniť, tak hej. Nerada predávam svoje knihy a čo keď bude už navždy nečítaná sedieť na poličke, raz týždenne prachovkou odprášená, umierať? Pretože mne sa nepáčila?
Nakoniec som si kúpila Adriana Molea, čo vôbec nebola nepremyslená kúpa - chcela som ju mať vo svojej knižnici. Živý bič preto, lebo v inej edícii som knihu dostala od niekoho, kto už tu nie je (a tú knihu neviem nájsť). Dobrý deň smútok, lebo odhliadnuc od deja, ten názov by vedel charakterizovať väčšinu mojich dní. A neverila som, že sa v priebehu polroka znova ocitne v antikvariáte, keďže prvýkrát som zaváhala. Invisible Monsters, lebo očakávam, že kniha mi niečo dá. A za tri eurá v lacných kníhách? No nekúp Palahniuka!
A tak sa trochu roztrhlo vrece s kupovaním kníh. Doteraz som si kúpila tak 2-3 knihy ročne a teraz až 4 v priebehu jedného mesiaca. A v apríli ďalšie dve. A plánujem si kúpiť jednu štvordielnú edíciu detských kníh, ktoré som ako dieťa milovala a teraz im spravili úžasné obálky.
ARGH.
Prečo peniaze nerastú na stromoch a ja nemám izbu, ktorá sa vie čarovne zväčšovať?
"Today is the day that Jesus escaped from the cave. I expect that Houdini got the idea from him."
"I am an intellectual but at the same time I am not very clever."
Adrian Mole má 13 a 3/4, keď si začína viesť denník. Detská úprimnosť a náznaky budúceho cynického pohľadu na svet v Adrianovom podaní premieňajú tragické udalosti na tragikomické.
Adrian je čerstvý pubertiak. S najlepším kamarátom sa poháda kvôli dievčaťu, chodí dobrovoľne pomáhať starému osamotenému dôchodcovi Bertovi (vďaka čomu sa vyhne hodinám matematiky), začína riešiť svoj výzor a ako správny teenager prežíva neustále rodinné drámy.
Ako samozvaný intelektuál číta len hodnoté knihy - klasiku - a neustále otravuje BBC so svojimi básňami, ktoré sú príkladom špatných básní (stránka na FB, určite si ju pozrite)
Príbeh pre všetkých miernych stalkerov... Áno, myslím tým aj teba.
Eleanor & Park, Fangirl - to sú tituly dvoch kníh, ktoré autorku Rainbow Rowell preslávili naprieč knižným youang adult žánrom a ktoré ju zaviali aj do našich končín. Ale aká je jej prvotina nesúca názov Attachments, ktorá je určená pre trošku starších čitateľov?
Lincoln sa vo svojom živote doslova zasekol. Vysokú školu, ktorej štúdium mal rád, práve doštudoval; priateľku, odkedy mu Sam v prvom ročníku zlomila srdce nemal, matka je naňho citovo naviazaná, preto sa nemôže len tak ľahko odsťahovať/osamostatniť a navyše neznáša svoju novú prácu.
Píše sa rok 1999, firmy začínajú používať na pracoviskách e-mailovú poštu a Lincolnova práca spočíva v jej kontrolovaní. Zamestnanci miestnych novín ju totižto používajú skôr na osobné než na pracovné účely. Ak použijú niektoré z červených zakázaných slov, e-mail sa ocitne v Lincolnovej schránke.
Čítanie často krát súkromných správ je Lincolnovi proti srsti. Nepáči sa mu, že je platený za zasahovanie ľuďom do ich súkromia.
Deň založenia blogu si pamätám veľmi dobre... aj keď tento článok píšem s oneskorením 7 dní.
Týždeň pred jeho reálnym založením som sa stresovala ohľadom adresy. Veď to poznáte, všetky dobré adresy sú zabraté a vymyslieť niečo, čo vás po chvíľke času neomrzí dá zabrať. Nechcela som mať v názve žiadnu prezývku, osobné meno a ani nič bezo zmyslu.
Prečo teda the voyage of books?
Blog mal byť o knihách a voyage bolo moje vtedajšie obľúbené slovo, páčilo sa mi ako znie. Keďže ma knižnica vycvičila čítať rôznorodé žánre, prišlo mi to aj príznačné - a keďže stále nemám možnosť cestovať tak akoby som chcela, cestujem aspoň v rámci príbehoch na stránkach kníh.
Pôvodne to mal byť len môj osobný čitateľský denníček, určený na zachytávanie mojich dojmov z kníh, ktoré veľa ľudí nečíta. Taká osobná knižná osveta.
A nakoniec, keď mám dosť času, sa tu snažím o niečo viac a články nepíšem len pre seba, ale aj pre čitateľov. Lebo ma to niekedy viac a niekedy pomenej veľmi baví.
Prečo anglický názov?
Lebo som v danom období začínala čítať knihy v angličtine (a ktorých som chcela písať), ktorú som mala v tom čase mizernú, biednu, až nulovú... Prešli tri roky a nerobí mi problém čítať knihu v angličtine - takže pre tých, ktorí sa vyhovárajú, že sa to nedá. Dá sa to a neskutočne vám to rozšíri čitateľský obzor.
Úprimne, nevedela som čo mám napísať v narodeninovom článku. Viem, že tu budem aj o rok, o to sa nestrachujem, viem, že spoznám ďalších knihomoľov. Tak som vás aspoň unudila zopár informáciami a mojím spomínaním. :)
Teraz by som mala asi usporiadať súťaž o knihu, či aký je to ten narodeninový zvyk blogerov? :D
Ku spin-offu mojej obľúbenej série som pristupovala rozpačito - Vampýrsku akadémiu mám rada, ale inou sériou (Succuba) spod pera tejto autorky som bola mierne... znechutená. A ako je to s touto sériou? V sobotu večer som si začala čítať 1. diel ako eknihu, v nedeľu večer som mala rozčítaný už štvrtý diel...
Dej príbehu sa odohráva vo svete, v ktorom okrem ľudí prežívajú aj iné neľudské rasy. Morojovia - rodení upíri, ktorí sú vďaka svojej neveľmi dobrej fyzičke závislý na rase dhampýrov (=potomok moroja s človekom, ktorý nepije krv, neovláda mágiu, ale je fyzicky zdatnejší ako človek). Obe tieto rasy spolupracujú, aby prežili útoky Strigojov - upírov, ktoré sa dali na zlé chodníčky a ktorí už nemajú veľa spoločného s mysliacimi bytosťami.
Pokrevní pouta sú príbehom Sydney Sageovej, ktorá patrí k tajnej organizácii alchymistov. Jej úlohou - ako každého správneho alchymistu - je dozerať na to, aby sa ľudia nedozvedeli o upíroch ani ich miešancov; a taktiež ich pred touto rasou chrániť.
Lebo upír je to najneprirodzenejšie stvorenie, aké sa na tomto svete nachádza. Je bez duše, nečistý, využíva mágiu, ktorá nie je prirodzená a je jednoducho ako tvor každému alchymistovi odporný.
Sydney, ktorá stratila v ráde dôveryhodnosť, je v značnej nemilosti. Zachrániť ju môže len prijatie na tajnú úlohu, v ktorej ide o ochranu členky kráľovskej morojskej rodiny. Jill sa musí dostať ďaleko od kráľovského dvora a keďže alchymisti ju potrebujú v rámci svojej a morojskej politiky nažive, posielajú dvoch podobne starých alchymistov aby sa zúčastnili tejto misie.
Pre Sydney je to však šanca na očistenie svojho aj rodinného mena, možno posledná záchrana pred hroziacim nápravným strediskom alchymistov. Ak by totiž odišla do nápravného centra, úlohu rodinnej alchymistky by musela prevziať jej mladšia sestra Zoe. Sydney chce Zoe pred týmto ochrániť, lebo už dávno zistila, že akonáhle získate tetovanie na tvár v podobe zlatej ľalie a stanete sa pravým alchymistom, stratíte seba samého a stanete sa nástrojom v rukách iných.
Keďže upíri nepovedali alchymistom všetky dôležité informácie, z jednoduchej operácie sa ihneď stáva niečo viac. Skupinka upírov, dhampíra a dvoch alchymistov, ktorí sa od detstva navzájom neznášajú veci ešte viac komplikuje...
Ed je kapitán stredoškolského basketbalového družstva, Min žije vo svojej vlastnej realite, v ktorej kde sa prelína skutočnosť s okamihmi zo starých filmových trhákov. Každý vie, že sa k sebe nehodia, že im vzťah nevydrží a že sa rozídu tak rýchlo ako sa dali dohromady.
Dôvod rozchodu prekvapí len samotnú Min, ktorá po čase odloží svoje ružové okuliare a pošle Edovi škatuľu plnú spomienkových predmetov, vďaka ktorým zadefinováva ich už neexistujúci vzťah. Ku každému predmetu prikladá sprievodný list, keďže Ed nikdy nevedel, na čo Min ozaj myslí. Pravdepodobne si Ed tieto spomienkové smeti ani nepamätá.
Nedá sa poprieť, že Ed Min miloval. Ani, že Min nenašla v Edovi zaľúbenie. Why We Broke Up je však o tom, ako rozchod tohto vzťahu začal už na prvom rande hlavných hrdinoch, o tom, že byť s človekom, ktorý nevie na čo myslíte, ktorý má iné záľuby a iné okruhy priateľov, samotné iné zmýšľanie je... Že takýto vzťah nie je udržateľný.
Mayu je módna dizajnérka, ktorá si akútne hľadá nové bývanie. Bývalý priateľ ju vysťahoval a ona so svojím malým príjmom nemá veľmi na výber.
Je nadšená, že našla pomerne veľký byt za priaznivú cenu. Počas prvého dňa zistí, prečo je prenájom taký smiešny. Dom je totižto rozdelení na dve časti tenkou priečkou - nájomca číslo jedna má hlavný vchod, nájomca číslo dva má vchod zadný.
Zatiaľ čo v jednej polovici býva Mayu, ktorá väčšinu času myslí na seba, vyhýba sa práci a má materialistické sklony, druhú časť obýva Yuka. Je vekovo podobne stará, ale zároveň úplný protipól dievčenskej Mayu.
Lusina prvá skúsenosť s TPP (trvalý pracovný pomer, lol)? - Lusu nechce pracovať. Ten pocit, keď sa vrátite domov o ôsmej (ak máte poobedňajšiu smenu), celý deň ste na nohách, všetko vás bolí - jednoducho ste radi a potešíte sa hocijakému filmu v TV (tie somariny, ktoré som vďaka únave posledné tri týždne popozerala, och), lebo už temer nevnímate. Kniha sa čítať nedá. V polohe ležmo zaspávate a knihou do oka/čela/nosu je záležitosť vskutku nepríjemná. Asi už viem, prečo toľko pracujúcich ľudí nečíta. Nie, žeby nechceli, jednoducho nemajú energiu. Jedinou útechou mi je vedomie, že na školu, ktorú som chcela ísť ma prijali - talentovky boli v januári, výsledok som sa dozvedela až tento týždeň. Človeka už nemôžu viac šponovať, že? _____ Rozmýšľam nad písaním vlastnej novely. Niesla by názov "Luciina tragikomédia". Bohužiaľ, išlo by o pravdivé vykreslenie - a preto to bohužiaľ - lebo by to pôsobilo veľmi nereálne. Všimli ste si, že práve príbehy, ktoré sú založené na skutočných udalostiach sú tie najneuveriteľnejšie? _____ Cez týždeň (v tom očistci zvanom práca, kde sa mi míňa moja celoživotná zásoba "tvár a správaj sa milo k iným", vďaka čomu asi už dokonca života budem po všetkých len štekať) ku mne prišla postaršia pani. Pani: "Slečna, nechceli by ste si dať vyveštiť budúcnosť?" Cvičená opica, ktorá musí všetkých zdraviť a usmievať sa, čiže ja: "Ehm, nie." Pani: "Dozvedeli by ste zaujímavé veci." A pani na mňa pozrela akoby na mňa mal padnúť balkón. Poteší. Ale ozaj sa udiala veľká vec - neviem či v ten deň alebo nasledujúci som sa dozvedela, že ma prijali na školu (jupí jupí jupí). Ľudia vedia byť zvláštny. _____ Ak sa zamýšľate nad pointou tohto článku, verte, že článok ozaj žiadny prínos pre tento blog nemá. Jednoducho som sa chcela vypísať (keďže mám vďaka práci sociálny život na veľkej nule, už idem aj do mínusu). Ak si myslíte, že odísť zo školy je fajn, tak verte mi, že nie je. Istým spôsobom ľutujem ľudí, ktorí po strednej nepokračujú v štúdiu. Keby že si mám predstaviť, že moja aktuálna "hraná" realita (keďže budem znova študovať) by bola realita s veľkým R, asi by som sa pozvracala. Netuším, ako toľko ľudí na Slovensku môže pracovať v tomto stereotype - pracovať od nevidím do nevidím, domov sa ísť len vyspať a na výplatnej páske uvidieť minimum peňazí, ktoré stačia akurát na pokrytie výdavkov a malý zvyšok na horšie časy. _____ ------- Priznám sa, že sa už odkláňam od myšlienky, že by bol tento blog čisto o knihách. Mám totiž pocit, že som blog zakladala vo chvíľach, keď knižné blogy len začínali a vďaka tomu som skĺzla do istého stereotypu - recenzia, článok o knihách, recenzia, nejaký nepodstatný článok ako tento, recenzia... Už dlhšie považujem svoj blog za čitateľský, nie knižný. Ja nemám potrebu knihy vlastniť (ok, niektoré hej, ale knihy si v 70% kupujem až po ich prečítaní ;D), ale čítať ich. A čo by sa teda zmenilo? Recenzie a články o knihách by samozrejme zostali. Konečne by som sa zamerala aj na slovo voyage, ktoré je v názve tohto blogu. Sem-tam pribudnú články s fotkami (vedeli ste, že fotografovanie spolu s čítaním patrí k mojím koníčkom, ktorým sa najviac venujem?). A písala by som o výstavách. Milujem umenie, chodím na výstavy a rada by som k nim niečo aj povedala (a možno vás to aj zaujme a navnadí). Priznám sa, že ma stereotyp (vážne som to slovo použila už 3x v jednom článku?!) knižných blogov začína trochu nudiť. Prečo nespojiť písanie o knihách so svojím vlastným životným štýlom? Je to veľký paradox, keďže v minulosti som mala blog, ktorý nemal čisto jedno zameranie a vtedy ma to štvalo. Ak ste sa dostali až sem, gratulujem. Tento článok je totálna výlevka. Presne ako tá čierna voda, ktorú splachujem v práci do záchoda, keď mám rannú zmenu a treba umyť podlahu...
Kinofilmové fotky. Tri roky dozadu som mohla stráviť niekoľko hodín denne ich prezeraním na flickr - nielenže som obdivovala ich atmosféru, sama som sa snažila kvalitou (po technickej stránke) priblížiť k svojim obľúbencom.
A tak som raz na flickr narazila na fotku knihy Bonjour Tristesse od Francoise Sagan. Kinofilmová fotka, minimalistická obálka a kniha, o ktorej som dovtedy nepočula. A pritom je známa, dokonca mi starší slovenský preklad minulý rok prešiel rukami v antikvariáte. Škoda preveliká, že som vtedy mala škrečkovské obdobie (ktoré sa pravidelne strieda s materialistickým) a knihu som si nekúpila...
Po dlhšom čase som si na knihu spomenula. A zistila, že v tomto minimalistickom vydaní vyšla v rámci edície Great Loves Edition. Ako inak, od vydavateľstva Penguin. Po dizajnovej stránke sú ich edície neskutočne krásne a vždy vo mne budia materialistické sklony. Ako u každého knihomoľa, ktorý pozná Penguin.
Blíži sa sviatok sv. Valentína, možno vás niektorí titul z tejto edície zameranej na 'great loves' osloví. Nemyslím si, že by išlo o sladké gýče.
Hoci edícia vyšla v roku 2007, niektoré tituly sú vypredané a dajú sa zohnať už len z druhej ruky. Čo ma trochu štve, lebo často krát stoja viac... A nanešťastie sú to práve tie, ktoré by som si chcela kúpiť.
-
Oslovil vás dizajn tejto edície? Zohráva u vás vizuál dôležitú úlohu pri kúpe knihy - ak máte možnosť, vyberáte si vydanie podľa obálky, nepozerajúc na cenu? Ozaj ma to zaujíma. :)
Sneh. Uprataná izba. Kreslo, deka, čaj. A sneženie za oknom.
- Áno, taká bola moja predstava čítania Anny Kareniny. So snehom ju mám pravdepodobne spätú jednoduchými asociáciami, napríklad keď som uvidela plagát na filmové spracovanie, kde mala hlavná hrdinka zimnú čiapku z kožušiny. Alebo, že je to román od ruského spisovateľa.
Viem, pravdepodobne sa nám Bratislavčanom smeje celé Slovensko, keďže v piatok napadlo vyše 30cm snehu a doprava v meste úplne zomrela. A bola toho plná telka, noviny, internet, blablabla.
Keď som sa ráno pozrela von oknom, tešila som sa ako malé decko - všetko bolo zasnežené a neustále padali veľké vločky. A tak po útrpnom vybavovaní pár povinností v meste, kde som sa plahočila udupaným šmykľavým snehom, som si z police vytiahla Annu Kareninu a spokojne sa pustila do čítania.
Je to len mnou, alebo viete, že čítanie niektorých kníh si predstavujete za určitých okolností, prípadne v nejakom prostredí?
Určite to poznáte - sú knihy, ktoré sa chystáte prečítať už tak dlho, až to považujete za samozrejmosť a neustále ich odkladáte na neskôr.
Nižšie som vypísala zoznam 50tich kníh. Na podaktoré sa chystám už roky a konečne som sa s tým rozhodla niečo robiť. Nepotrebujem sa premáhať, aby som si ich prečítala, ja som len lenivá a z času na čas sa nechám zlákať na peknú obálku, jednoduchosť a vypnutie mozgu pri knihách, ktoré postrádajú hlbšie myšlienky.
Preto som si spísala zoznam (baví ma vyškrtávanie splnených položiek), ktorý budem priebežne aktualizovať. Tento rok by som z neho chcela prečítať 30 kníh. Poznám sa a knihy si vyberám podľa nálady a svojho tragikomického rozpoloženia, preto som vypísala 50 kníh. Taktiež viem, že hoci ide o klasiku, českí klasici sa zo slovenských knižníc vytratili a bude ťažšie ich zohnať :/
pre ešte čerstvých -dsiatnikov miestami ozaj nekonečný príbeh
"Why didn't they run away?" he murmured. - "Because they had given up hope. That makes you being weak. The Nothing pulls at you, and none of you has the strenght to resis it for long."
Nekonečný príbeh - príbeh, ktorý je v našich končinách známy len z filmového prevedenia. Pre mnohých terajších dvadsiatnikov synonymum detstva.
____
Bastian Balthazar Bux je priemerný dvanásťročný chlapec, bojko. Cíti sa osamelo, keďže otec si ho veľmi nevšíma a v škole nemá kamarátov.
Jeho samého prekvapí, keď z kníhkupectva ukradne knihu. Knihu s koženým obalom a množstvom voľných stránok, nesúcu názov Nekonečný príbeh.
Kvôli výčitkám svedomia sa Bastian rozhodne skryť v škole. Začítava sa do príbehu, v ktorom nasleduje Atreya, chlapca v jeho veku, jeho spoločníka Falkora (draka prinášajúceho šťastie) na ich záchrannej ceste naprieč Fantasticou. Majú za úlohu zistiť, prečo ich vládkyňa The Childlike Princess umiera - a spolu s ňou celá Fantastica.
Príbeh Bastiana pohlcuje a začína si uvedomovať, že dieťa zo sveta ľudí, na ktorého čakajú a je ich poslednou nádejou, je on. Bastian, malý bojko. Ten, ktorý má zaplniť nasledujúce voľné stránky v Nekonečnom príbehu.
Pri svojej ceste po Fantastice stráca detskú neohrabanosť, nachádza seba samého. Ale môže sa takto zmenený vrátiť domov?
Keď príbeh je presne o tom, čo je napísané v názve
"But if there was one thing I'd learned early on in life it was that normalcy, as we thought of it, didn't exist. It was amazing and frightening what humans were capable of."
Predstavte si, že máte nadanie, vďaka ktorému dokáže meniť budúcnosť. Ovplyvniť svoje okolie. Zachrániť ľudské životy.
Cameron tento dar má – vie čítať myšlienky, takisto ako jej stará mama. Na prvý pohľad nadanie, na druhý prekliatie. Vedieť, čo si všetci vo vašom okolí myslia nie je prechádzka ružovou záhradou. Ľudia často krát klamú do očí, navonok sa pretvarujú a jedine ich myšlienky sú pravdivé a kruté.
Povedať či nepovedať čašníčke, že muž sediaci blízko vás chce prepadnúť kaviareň? Cameron vie, že dokáže ovplyvniť chod udalostí, avšak za vysokú cenu. Znova by sa dostala do kolotoča plného vysvetľovaní, kvôli ktorému sa musia tak často sťahovať. Ľudia majú tendenciu pýtať sa nepríjemné otázky, nie ďakovať. Svoje tajomstvo im nemôže prezradiť a preto pôsobí skôr ako spolupáchateľ než záchranca.
I kill her...
Počuje výraznú myšlienku v dave obklopujúcom mŕtvolu neďaleko študentmi obľúbeného podniku. Mŕtvolu dievčaťa, ktoré Cameron poznala.
Udalosti sa dajú do pohybu a Cameron sa naskytne príležitosť dozvedieť sa niečo viac o svojom nadaní a schopnostiach. Odpovede, ktoré jej stará mama nechce dať, jej zrazu môže dať niekto iný. Môže ale dôverovať ľuďom, ktorý dokážu nielen čítať, ale aj manipulovať s myšlienkami iných?
"He might be some sort of secret agent, but unless he was Harry Freaking Potter, there was no way he could get us out of this situation."
Veľa sa toho nemení (len iné číselné označenie a obrázok, ktorý časom pribudne), budem sa snažiť písať ich kratšie a častejšie - lebo ani mňa samú už nebavia dlhé články. Nieto ešte ich po sebe minimálne 3x čítať a opravovať si chyby.
Ak by ste sa chceli do tohto projektu/rubriky zapojiť, tak budem veľmi rada. :) Režírovali by ste si to samy, žiadne také, že "názov / obrázok / pôvodne z" - ale ak by ste sa ozvali v komentároch, že niečo takéto vyskúšate, tak by ste získali verného čitateľa (mňa, heh).
Citát
"Slyšel jsem o knížkách, které se píší samy, ale takové neznám. Knižky se nepíší samy. Je za nimi hodně přemýšlení, studia, bolavých zad, poznámek a vždycky vás stojí víc času a práce, než jste předpokládali." /Bazének s rybami - Neil Gaiman
Zaujalo
Stratení a nájdení - Brooke Davisová
Najprv ma zaujala nevšedná farba obálky, následne fakt, že som o knihe ešte nepočula, pokračovalo to vetou v anotácii: "Dni trávi pozorovaním svojho starnutia, sledovaním televízneho šumu a vykrikovaním z okna na okoloidúcich." a potom, po prečítaní celej anotácie sa mi zapáčilo všetko. Kniha oficiálne vyšla v štvrtok, 8. 1. vo vydavateľstve Fortuna Libri.
Príde mi to ako tie horkosladké príbehy, ktoré sa v poslednom čase vydávajú a ktorým som rada.
"- Zase taký váš čudácky vrtoch, - povedal prefekt, ktorý zvyčajne nazýval "čudáckym" všetko, čo presahovalo jeho chápavosť, a preto žil uprostred celej légie "čudáckych" veci." (124)
Tajomstvo Márie Rogêtovej je pôvodne názov jednej z Poeových detektívnych poviedok po ktorej túto zbierku pomenovali. Vyšla v Mladých letách v roku 1959 k príležitosti 150. výročia narodenia autora a 110. výročia jeho smrti. Sedem poviedok vybrali z anglického originálu The Complete Tales and Poems of Edgar Allan Poe.
Rok 2014 bol zvláštny. Veľa sa toho v mojom živote zmenilo, myslím že hlavne v negatívnom zmysle - jediné pozitívum na tom je, že sa mi o niečo viac otvorili oči a nasledujúce facky pani Budúcnosti budú zase o čosi slabšie.
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
